banovecko

Podnebie a vodstvo Veľkej Fatry

PODNEBIE A VODSTVO

https://sk.wikipedia.org/wiki/Malá_Fatra

Vo Veľkej Fatre závisí klimatická charakteristika podobne ako v iných vyšších pohoriach Slovenska od reliéfu a nadmorskej výšky. Vyplýva to z relatívne malých horizontálnych vzdialeností a veľkých výškových rozdielov, ktoré majú zásadný vplyv na teplotu, zrážky, silu a smer vetra apod.

Prevažná časť Veľkej Fatry patrí do chladnej klimatickej oblasti. Priemerná ročná teplota býva nižšia ako 4 stupne Celzia, v najvyšších častiach pohoria klesá aj pod 2 stupne Celzia. V horských dolinách sú teplotné podmienky o niečo priaznivejšie. Počet letných dní (s teplotou vyššou ako 25 stupňov Celzia) sa v dlhodobom priemere napríklad v Ľubochnianskej doline pohybuje od 10 do 20, pričom vo vyšších častiach pohoria sa letné dni vôbec nevyskytujú. Počet ľadových dní (s teplotou pod 0 stupňov Celzia) sa zvyšuje so stúpajúcou nadmorskou výškou, v najvyšších častiach pohoria ich môže byť aj vyše 70 za rok.

Nižšie položené časti na okrajoch pohoria – priľahlá časť Turčianskej kotliny, dolina Váhu, najzápadnejší výbežok Liptovskej kotliny pri Ružomberku – patria do mierne teplej klimatickej oblasti. Priemerná ročná teplota býva vyššia ako 6 až 7 stupňov Celzia. Počet letných dní je obyčajne vyšší ako 30 a počet ľadových dní napríklad v okolí Martina klesá pod 40, v ďalších uvedených oblastiach sa pohybuje okolo intervalu 40 až 50.

Aj pri hodnotení zrážkových pomerov je zrejmá ich závislosť od nadmorskej výšky a reliéfu. V Turčianskej kotline dosahuje priemerný ročný úhrn zrážok hodnotu do 800 mm (Martin – 760 mm, Necpaly – 795 mm). Naproti tomu v najzápadnejšej časti Liptovskej kotliny sú zrážky menej výdatné (Ružomberok – 737 mm) aj napriek vyššej nadmorskej výške. Spôsobuje to zrážkový tieň Veľkej Fatry v prevládajúcom západnom prúdení. Vo všeobecnosti však množstvo zrážok s nadmorskou výškou pribúda (napr. priemerný ročný úhrn zrážok je v Starých Horách 1 048 mm, v Hornom Harmanci 1 132 mm). V najvyšších častiach pohoria dosahujú hodnoty zrážok aj viac ako 1 200 mm. Najbohatším mesiacom na zrážky je júl.

Podobná charakteristika sa vzťahuje aj na snehovú pokrývku. V kotlinách sa jej priemerná hrúbka pohybuje od 30 do 40 cm, pričom sneh sa na zemi drží priemerne 70 až 90 dní (Martin – 70, Ľubochňa – 85). Smerom k vyšším častiam vo vnútri pohoria sa priemerná hrúbka snehovej pokrývky zvyšuje na 200 cm a dĺžka trvania na viac ako 100 dní. Snehové lavíny patria vo Veľkej Fatre k bežným zimným javom. K rozvoju ich aktivity veľkou mierou prispelo odlesnenie strmých svahov a zníženie hornej hranice lesa. Na základe výsledkov nedávnych prieskumov a mapovania sa vo Veľkej Fatre identifikovalo 158 lavínových lokalít, medzi ktorými výrazne prevládajú svahy s južnou expozíciou. Z najznámejších lavínových terénov možno spomenúť Tureckú a Bystrickú dolinu, svahy vrchov Krížna, Ostredok, Ploská, Rakytov a okolie Borišova.

Najväčšou nástrahou pre letných návštevníkov Veľkej Fatry je nestálosť počasia a častý výskyt búrok. Najvhodnejším obdobím na turistiku je preto jesenné obdobie (tzv. babie leto), ktoré sa vyznačuje síce chladnejším, avšak stabilným a suchým počasím. Jedinou nevýhodou je relatívne kratší deň, čo môže spôsobiť problémy na dlhších túrach. Esteticky veľmi pôsobivé sú výlety na hlavný hrebeň za inverzných poveternostných situácií, ktoré sa vyskytujú v jesenných a zimných mesiacoch. Počas nich sú okolité zníženiny skryté do hustej hmly, zatiaľ čo na holiach sa turisti „kúpu“ v slnečných lúčoch.

Prevažná časť Veľkej Fatry patrí do povodia Váhu. Iba malú, na juhovýchod sa skláňajúcu časť odvodňujú potoky Bystrica a Starohorský potok do Hrona. Najdôležitejším tokom oblasti je rieka Váh, ktorá tečie v hlbokej doline v jej severnej časti a oddeľuje Šípsku Fatru od hlavnej masy pohoria. Zberná oblasť väčšiny vážskych vôd však leží mimo Veľkej Fatry na svahoch Vysokých a Nízkych Tatier, Chočských vrchov a Liptovskej kotliny. Rieka Turiec je jedným z najvýznamnejších prítokov Váhu. Pramení v Kremnických vrchoch a odvodňuje západnú časť Veľkej Fatry a priľahlú časť Turčianskej kotliny. Rieka Revúca odvodňuje takmer celú východnú časť pohoria. Pramení pod Krížnou a v Liptovskej Osade sa k nej pripája Korytnický potok. Centrálnu časť pohoria odvodňuje riečka Ľubochnianka. Od prameňov pod Ploskou tečie smerom na sever najdlhšou dolinou pohoria – Ľubochnianskou dolinou.

Severná časť Veľkej Fatry má trochu odlišné hydrologické pomery. Väčšinu tohto územia odvodňujú potoky, ktoré ústia priamo do Váhu (Likavka, Komjatná a Škutovský potok). Na severozápade tvorí hranicu oblasti ďalší významný tok – Orava, ktorá je však vzhľadom na Veľkú Fatru vyslovene cudzorodým tokom. Svoje vody zbiera predovšetkým vo flyšových oblastiach Oravskej Magury a v rámci Veľkej Fatry odvodňuje len najsevernejšiu časť Šípskej Fatry.

Vo viacerých veľkofatranských dolinách možno nájsť vodopády. Napríklad Blatnický potok v rovnomennej doline priberá početné bočné jarky, z ktorých mnohé do doliny padajú v podobe vodopádov a závojov. Z podzemných vôd sú na území Veľkej Fatry významné najmä tie, ktoré sa vyskytujú v oblasti vápencov krasového charakteru a ktoré na povrch vyvierajú zväčša na rozhraní geologického podložia. Napríklad pri budovaní harmaneckého tunela sa narazilo na prameň s výdatnosťou až 760 l/s. Výdatné pramene sa nachádzajú aj v Necpalskej doline, v blízkosti Turčianskej Štiavničky, v Hlavnej doline pri Podhradí a pri Krpeľanoch.

Minerálne vody, ktoré vznikajú v hlbších častiach zemskej kôry, vyvierajú na povrch pozdĺž hlbokých zlomových línií. Minerálna voda je voda zrážkového pôvodu, ktorá po puklinách a zlomoch zostupuje do hĺbky okolo 1 300 až 1 500 m, kde sa otepľuje a mineralizuje a odkiaľ rovnakou cestou vystupuje na povrch. Významná koncentrácia minerálnych prameňov je v doline Váhu. Zemité kyselky možno nájsť pri Rojkove, na pravej strane Váhu medzi Stankovanmi a Kraľovanmi, významný minerálny prameň je aj v Ľubochni.       

Zdroj: Veľká Fatra 2. vydanie, 2008, ISBN 978-80-89226-51-1

Tipy na výlet - Veľká Fatra

POLOHA

Veľká Fatra nachádzajúca sa v centrálnej časti Slovenska predstavuje jadrové pohorie tiahnuce sa severojužným smerom. Na severe tvorí hranicu oblasti rieka Váh (medzi Krpeľanmi a Kraľovanmi), ďalej rieka Orava. K Veľkej Fatre sa severne od Váhu zaraďujú aj vrcholy Šípskej Fatry – Šíp, Havran, Ostré, Kečky, Radičiná a Čebrať, takže hranica prechádza po ich severnom úpätí až po dolinu Likavského potoka a jeho sútok s Váhom v Ružomberku. Východná hranica vedie pomerne širokým Revúckym podolím, Korytnickou a Starohorskou dolinou. Na juhu je k oblasti pričlenený masív vyhliadkového vrchu Japeň (z geomorfologického hľadiska je súčasťou Starohorských vrchov, ktoré sú samostatnou geomorfologickou jednotkou). Na Veľkú Fatru z južnej strany bezprostredne nadväzujú vulkanické Kremnické vrchy. Južná hranica medzi týmito pohoriami prebieha po geologickej línii oddeľujúcej vápence od vulkanických hornín, ktorá je definovaná v prevažnej miere Harmaneckou dolinou a v menšej miere svahom vrchu Kotolnica ležiaceho južne od Harmaneckej doliny. Západnú hranicu Veľkej Fatry tvorí výrazná zlomová línia, ktorá ju oddeľuje od Turčianskej kotliny. Hranica pohoria prechádza od juhu na sever po spojnici obcí Blatnica, Necpaly, Belá- Dulice a Sklabiňa.

Dlhšia os takto vymedzeného územia pretiahnutého v severojužnom smere meria vyše 40 km. Jeho šírka meraná v poludníkovom smere sa pohybuje od 20 km do 25 km. Veľká Fatra leží takmer uprostred Slovenska. Severné úpätie Šípskej Fatry je od slovensko-poľskej štátnej hranice vzdialené necelých 30 km, južné úpätie Veľkej Fatry je od štátnej hranice s Maďarskou republikou vzdialené asi 70 km. Geografický stred Slovenska, za ktorý sa považuje vrch Hrb na severnom okraji sopky Poľana, je situovaný asi 25 km od juhovýchodného okraja Veľkej Fatry. V susedstve Veľkej Fatry sa nachádzajú prevažne horské masívy. Na severe je to krivánska časť Malej Fatry a Oravská vrchovina, na východe Chočské vrchy, Nízke Tatry a Starohorské vrchy, na juhu Kremnické vrchy a na západe Žiar. Medzi týmito pohoriami oblasť ohraničujú nižšie položené kotliny – Turčianska, Liptovská a Zvolenská.

Masívne pohorie Veľká Fatra predstavuje prírodnú bariéru medzi kotlinami stredného Slovenska. Rozhraničujú historické regióny bývalého Uhorska (Turiec, Oravu a Liptov) i súčasné územnosprávne jednotky Slovenskej republiky. Administratívne patrí opisovaná oblasť k piatim okresom.

Zdroj: http://hiking.sk/hk/ga/24585/krivanska_mala_fatra.html

PRÍRODNÉ POMERY

Podložie a povrch

Územie oblasti tvorí Veľká Fatra a k nej priľahlé znížené časti okolitých kotlín a dolín. Veľká Fatra sa vyznačuje kompaktnou, uzavretou podobou. Na západnej strane ju ohraničuje mohutná zlomová línia. Pohorie má výrazný, na úseku Krížna – Ploská jednotný hlavný hrebeň.

Masívny chrbát sa v blízkosti Ploskej vetví na dve približne rovnako dlhé rázsochy, medzi ktoré zo severu vniká vyše 25 km dlhá Ľubochnianska dolina. Turčianska vetva, ktorá sa tiahne od Ploskej priamo na sever, sa vetví len na západnú stranu smerom do Turčianskej kotliny. Je prevažne zalesnená a končí sa pri Váhu masívom Kopy. Vyššia je liptovská vetva, ktorá sa odkláňa na severovýchod a má striedavo hôľny a lesný charakter. V tzv. Šiprúnskom uzle hrebeňov sa hlavný chrbát rozvetvuje na celý systém rázsoch, ktoré sa končia pri Váhu.

Veľká Fatra má podobnú geologickú stavbu ako iné kryštalicko- druhohorné pohoria Vnútorných Západných Karpát. Obsahuje kryštalické jadro, na ktoré sa nasunuli mohutné komplexy príkrovov druhohorných hornín. Jadro tvoria prvohorné vyvreniny – horniny žulového typu (granity a granodiority), zvyšky kryštalických bridlíc sa vyskytujú len zriedkavo na jeho okrajoch. Kryštalické jadro nie je veľmi veľké, z približne 600 km štvorcových územia Veľkej Fatry naň pripadá iba niekoľko desiatok štvorcových kilometrov. Tiahne sa naprieč pohorím od západu na východ, začína sa približne v oblasti Sklabinského Podzámku, pretína najskôr turčiansku vetvu hlavného hrebeňa a Ľubochniansku dolinu, neskôr liptovskú vetvu hlavného hrebeňa v oblasti Smrekovice a klesá do Revúckeho podolia. Na okrajoch kryštalického jadra vystupujú na povrch horniny druhohornej obalovej série (tzv. šiprúnska séria). Tvoria ju najmä kremence, kremité pieskovce a pestré bridlice. Pás týchto hornín sa podobne ako jadro tiahne naprieč hlavným hrebeňom južne od Kľaku.        

Rozsiahle horotvorné pohyby z konca druhohôr výrazne zasiahli aj na územie Veľkej Fatry. Z juhu boli na vzdialenosť niekoľkých desiatok kilometrov presunuté príkrovy budované prevažne mezozoickými súvrstviami. Tento druhohorný obal kryštalického jadra je prevládajúcim geologickým útvarom Veľkej Fatry. Spodný príkrov, ktorý sa podľa miesta hlavného výskytu nazýva krížňanský, obsahuje komplex hornín od vápencov a dolomitov cez jurské sedimenty až po mohutné kriedové slieňovcové súvrstvia. Horný chočský príkrov je nasunutý priamo na krížňanský a z väčšej časti ho tvoria strednotriasové vápence a dolomity. Nachádza sa najmä v južnej a juhozápadnej časti pohoria – v oblasti Gaderskej a Blatnickej doliny, doliny Dedošová a na hrebeňoch medzi nimi. Súčasnú podobu Veľkej Fatry ovplyvnili aj treťohorné tektonické pohyby, ktoré už jestvujúci podklad premiešali a vyzdvihli. V období treťohôr začali pôsobiť aj exogénne zvetrávacie procesy. Mladšie horniny možno nájsť len na okrajoch pohoria (napr. pri Ružomberku a Krpeľanoch). Najmladšie, t.j. kvartérne sedimenty reprezentujú najmä travertiny ukladajúce sa z minerálnych vôd (napr. pri Rojkove a Bielom Potoku). Z ostatných sedimentov sa zachovali štrkové nánosy riečnych terás a svahové sutinové uloženiny nachádzajúce sa vo všetkých častiach pohoria.

Geomorfologické pomery Veľkej Fatry sú výsledkom dlhodobého vývoja. Pohorie Veľká Fatra predstavuje samostatný celok patriaci do Fatransko- tatranskej oblasti Vnútorných Západných Karpát. Podľa charakteristických čŕt reliéfu sa člení na viaceré jednotky nižšieho rádu.

Najvyššie časti Veľkej Fatry zaberá Hôľna Fatra. Tvorí ju široký, mäkko modelovaný ústredný chrbát, ktorý sa tiahne od Kráľovej studne cez Krížnu, Ostredok (najvyšší vrch pohoria s výškou 1 592 m). Suchý vrch a Ploskú až po Rakytov a jeho bočné rázsochy (napr. Borišov). Hôľny typ reliéfu sa viaže na slieňovcové súvrstvia spodnej kriedy a charakterizujú ho široké a zaoblené tvary. Jeho vznik a vývoj sa čiastočne spája aj s ľudskou činnosťou, pretože človek pre získanie drevnej suroviny odlesnil veľké plochy a vytvoril pasienky až v najvyšších častiach pohoria. V niektorých oblastiach Hôľnej Fatry možno nájsť zvyšky starého rozrušeného podkladu. Typickým príkladom je z viacerých strán dobre viditeľné tmavé bralo Čierneho kameňa. Na mierne modelovanom hôľnom reliéfe tu leží rozsiahle vápencové bralo, ktoré je zvyškom pôvodne súvislého chočského príkrovu. Medzi útvary takéhoto pôvodu patrí aj rozrušený terén medzi Krížnou a Suchým vrchom, okolie Ploskej a kedysi známe a v starých mapách zaznačené „Alpy“, z ktorých možno na súčasnej turistickej mape nájsť iba názov Skalná Alpa.

Na rozdiel od hôľnej časti Bralná Fatra zaberá divoké, hlboké doliny zarezané vo vápencovo-dolomitických súvrstviach, ktoré sú časté najmä v južnej, juhozápadnej a západnej časti pohoria, a bralnaté chrbty a vrcholy medzi nimi. Do tejto časti patria doliny: Gaderská, Dedošová, Vlkanová, Blatnická a Žarnovická, z významnejších vrchov možno spomenúť Tlstú, Ostrú a Veľký Rakytov s množstvom skalných veží, okien a jaskýň. Severná, resp. severovýchodná časť pohoria, ktorá inklinuje k Liptovu, nesie názov podľa dominantného vrchu Šiprúň. Zo známejších vrcholov sa v tejto časti nachádza Tlstá hora. Malinné a Sidorovo, z dolín Bystrá, Hrabovo, Vyšné a Nižné Matejkovo. V západnej oblasti, ktorá smeruje k Turcu, je najvýznamnejším vrchom v bočnej rázsoche umiestnený Lysec.

Zimné zvážanie sena z Lysca

Na južných svahoch mohutného vrchu Lysec je dodnes roztrúsených niekoľko drevených senníkov, ktoré ešte donedávna slúžili na zimné uskladnenie sena. A nie je to tak dávno, čo po jeho strmých svahoch spúšťali odvážni chlapi uprostred zimy kopy sena vlastným, úplne špecifickým spôsobom. Po výstupe do hôľneho pásma k senníkom začali na špeciálne štvor-až päťmetrové „ražne“ (dlhé ostré palice s krátkou latkou na povraz) pevne nabíjať vysušené plásty sena. Keď dosiahli hmotnosť okolo 150 kg, ražeň dovliekli na kraj úšustu. V tej chvíli nasledovala najnebezpečnejšia časť práce. V stokilometrovej rýchlosti sa chlapi prichytení o seno spúšťali dolu k saniam cez strmý výsek v lese.

Na hlavnom hrebeni turčianskej vetvy dominujú vrchy Jarabiná a Kľak a z dolín Jasenská, Veľká a Podhradská. Doliny na západnej strane pohoria sú na rozdiel od dolín na jeho východnom okraji mohutnejšie a dlhšie. Samostatnú časť oblasti tvorí Revúcke Podolie, ktoré sa začína pri rozšírení doliny riečky Revúca pri Liptovskej Osade, kam rieka priteká zo Suchej doliny z oblasti Liptovských Revúc. V šírke asi 2 km sa tiahne až k Ružomberku, kde ústi do Liptovskej kotliny. Samostatnú jednotku tvorí aj masív Zvolena, ktorý sa tiahne od sedla Veľký Šturec cez Motyčskú hoľu, Zvolen až po Malý Zvolen. Od Nízkych Tatier ju oddeľuje Korytnická dolina a od Starohorských vrchov sedlo Donovaly.

Šípska Fatra leží v najsevernejšej časti turistickej oblasti. Priamo z doliny rieky Orava sa medzi Kraľovanmi a Párnicou dvíha masív Šípa. Smerom na východ ležia izolované vrchy Havran, Ostré, Hrdoš, Kečky, Radičiná a Čebrať.

Krasové javy majú vo Veľkej Fatre priaznivé geologicko-geomorfologické podmienky takmer na celom území. Najmohutnejšie a najsúvislejšie plochy skrasovatených vápencovo-dolomitových súvrství tvoria jej západné a južné časti. V pohorí možno rozlíšiť niekoľko samostatných krasových oblastí. Vrcholové partie výrazných výšin v okolí Ružomberka – Tlstá hora, Meškovo a Žľabiny sú charakteristické menšími jaskyňami na úpätí a puklinovými priepasťami, z ktorých Veľká meškovská priepasť dosahuje hĺbku 72 m (je najhlbšia vo Veľkej Fatre). Severne od Váhu sa v masíve vrchu Čebrať nachádza asi 60 m dlhá puklinová jaskyňa, viacero menších jaskýň je aj v oblasti Kečky a Radičinej. Niekoľko jaskýň menších rozmerov možno nájsť aj v masíve  Šípa. Výrazný masív Kopy nad Kraľovanmi skrýva viacero menších jaskýň (do 100 m) v doline Váhu nad vodnou nádržou Krpeľany.        

V oblasti Suchého vrchu možno vidieť lokálne povrchové krasové javy – škrapové polia. Značné sú rozlohy skrasovatených hornín v Belianskej, Gaderskej a Blatnickej doline (aj s ich odbočkami a masívmi Tlstej,  Ostrej a Drienka). Z významnejších jaskýň je známa Mažarná s archeologickými nálezmi. Lom v masíve Tlstej, Jaskyňa na Vyhni nad Konským dolom a Horná a Dolná Túfna nad Harmancom. Keďže sa nachádzajú v tesnej blízkosti turistických chodníkov, možno si prezrieť ich impozantné portály. Vchádzať hlbšie do podzemných priestorov bez špeciálneho jaskyniarskeho výstroja sa však neodporúča. V blízkosti Bieleho Potoka (južne od Ružomberka) vyviera rad prameňov, z ktorých sa vylučujú travertínové usadeniny. Vďaka tomu tu vzniklo viacero travertínových kôp a terás.

Poslednou významnou krasovou oblasťou Veľkej Fatry je Harmanecký kras, ktorý sa tiahne od Kráľovej studne po dolinu potoka Harmanec. Už dávno známe jaskyne Horná a Dolná Túfna sa nachádzajú v hornej časti doliny Túfna. V južnej časti sa v masíve Kotolnice nachádza verejnosti sprístupnená Harmanecká jaskyňa, ktorá je s dĺžkou 1 km najvýznamnejšou jaskyňou pohoria. Jaskyňa je pozoruhodná najmä bohatou, prevažne bielou alebo sivobielou kvapľovou výzdobou, veľkými sieňami a sústavou chodieb. Jej podzemné priestory vznikli v druhohorných vápencoch stredného triasu pôsobením presakujúcej zrážkovej vody. Jaskyňa má jednoduchý pôdorys, vyznačuje sa však mohutnými dómami, komínmi a priepasťami. Najkrajšou výzdobou vyniká Biely dom a Klenotnica.

Zdroj: Veľká Fatra 2. vydanie, 2008, ISBN 978-80-89226-51-1

Nové LED svietidlá dosiahli úspory vo výške 55%

Mesto Bánovce nad Bebravou aktuálne vyhodnotilo realizáciu prvej etapy modernizácie verejného osvetlenia, ktorej časť financovalo z úveru Európskej banky pre obnovu a rozvoj prostredníctvom programu MUNSEFF. Po zavedení novej LED technológie, v porovnaní s rokom 2015, ušetrilo mesto až 55% elektrickej energie. Vo finančnom vyjadrení je táto úspora približne 90 tisíc eur ročne.  

Čerpáme z: Bánovské noviny, ročník XII./číslo 4