banovecko

ZDRUŽENIE OBCÍ BÁNOVECKO

 

Cezhraničná spolupráca slovenského a českého mikroregiónu v projekte „SPOZNAJ A CESTUJ“

 Mikroregión Bánovecko bol založený v roku 2003 na ustanovujúcom sneme ako záujmové združenie "Združenie obcí Bánovecko". Základnou myšlienkou pre vznik mikroregiónu bol rozvoj spoločenského, kultúrneho, ekonomického a hospodárskeho života.
Zakladajúcimi obcami boli: Bánovce nad Bebravou, Brezolupy, Dubnička, Dvorec, Horné Naštice, Ľutov, Miezgovce, Prusy. V súčasnosti má mikroregión 15 členov. Cieľom združenia je iniciovanie a podpora rozvojových projektov a ich realizácia na území mikroregiónu Bánovecko, teda v katastroch obcí Bánovce nad Bebravou, Brezolupy, Dubnička, Dvorec, Horné Naštice, Ľutov, Miezgovce, Veľké Chlievany, Prusy, Pravotice, Dolné Naštice, Otrhánky, Haláčovce, Podlužany a Ruskovce, ktoré sú členmi združenia.

Čítať ďalej...

Tipy na výlety

 

Najzápadnejším východiskom turistických výletov do Bielych Karpát je mesto Skalica (trasy č. 1, 2 a 37), ktoré sa po prvý raz spomína v roku 1217. V 14. storočí sa Skalica stala slobodnou trhovou osadou a v roku 1372 slobodným kráľovským mestom, vďaka čomu sa postupne vyrovnala vtedajším najvýznamnejším mestám na území dnešného Slovenska. Jej symbolom a najhodnotnejšou stavebnou pamiatkou je románska Rotunda sv. Juraja. Stojí na malom návrší na okraji mesta a patrí medzi najkrajšie románske stavby na Slovensku. Postavili ju ako hradný kostolík pravdepodobne v 12. storočí. Tvorí ju polkruhová svätyňa a kruhová loď, ktoré sa zachovali v pôvodnej podobe. Rotundu na začiatku 15. storočia upravili a začlenili do hradieb. Vo vnútri sú po oboch stranách oblúka gotické nástenné maľby predstavujúce sv. Juraja, ako zápasí s drakom. V blízkosti rotundy sa zachovali časti gotických mestských hradieb a brány. Zvyšky mestských hradieb, ktoré vybudovali po povýšení Skalice na slobodné kráľovské mesto, sa zachovali aj po obvode mesta. Dominantou hlavného skalického námestia je rímskokatolícky farský Kostol sv. Michala. Pôvodne gotickú stavbu z roku 1372 neskôr viackrát prestavali. Na kostole sa zachovali niektoré gotické prvky a renesančne upravená veža s arkádami. Pôvodne gotický Kostol Panny Márie a kláštor františkánov pochádzajú z druhej polovice 15. storočia. Vybudovali ich pri mestských hradbách, kde v stredoveku bývala chudoba. Tvoria jednotný komplex postavený okolo záhrady, ktorú z troch strán uzatvára budova kláštora a z jednej strany stavba kostola. Evanjelici si v polovici 17. storočia v meste postavili kostol a kláštor, ktorý začiatkom 19. storočia prestavali na nemocnicu. Súčasný evanjelický kostol je ukážkou klasicistického slohu s prvkami baroka. Postavili ho v roku 1796 ako tolerančný chrám bez veže, ktorú dostavali v roku 1938 podľa projektu D. Jurkoviča. Zo svetských stavieb si pozornosť zaslúži neskororenesančná radnica z prvej tretiny 17. storočia. V druhej polovici 19. storočia k nej pristavili poschodie s klasicistickou fasádou. Na námestí zaujme renesančná Gvadányiho kúria (dnes mestská knižnica) a niekoľko meštianskych domov. Jednou z najkrajších stavieb v meste je secesná budova kultúrneho domu, v ktorom sídli Záhorské múzeum s historickou, archeologickou a národopisnou expozíciou. Ide o budovu bývalého Spolkového domu, ktorá patrí medzi najoriginálnejšie na Slovensku. Jednoposchodovú stavbu postavili v roku 1905 podľa návrhu D. Jurkoviča. Jej priečelie zdobí mozaika inšpirovaná kresbami M. Aleša.

Od stredoveku bolo neoddeliteľnou súčasťou života Skaličanov vinohradníctvo. Mesto dodnes obklopujú vinohrady s pozoruhodnými vinohradníckymi domami a vínnymi pivnicami. Keďže v Skalici sa nachádza množstvo pamiatkových objektov zasadených do nádherného prostredia okolitých vinohradov, trasa č. 1 je nenáročnou prechádzkou centrom a okolím mesta. Trasa č. 2 vedie do rekreačného zázemia mesta – do Zlatníckej doliny, a spája Skalicu s moravským mestom Sudoměřice. Severne od neho sa nachádza unikátna pamiatková rezervácia vínnych pivníc Plže. Nádherné ornamenty na bielych pivničných stenách a výborné víno sú estetickým a gurmánskym zážitkom.

 

Aj trasu č. 3 možno nazvať slovensko-moravská, pretože vedie zo Zlatníckej doliny do juhomoravského mesta Strážnice. Vchádza do neho Skalickou bránou, jednou z brán, ktoré v minulosti tvorili pevnostný systém mesta. K najväčším atrakciám Strážnice patrí Muzeum vesnice jihovýchodní Moravy reprezentujúce ľudovú architektúru z moravského Slovácka a neorenesančný zámok postavený na mieste hradu z 13. Storočia. V zámku sa nachádza expozícia Nástroje lidové hudby v České republice, najrozsiahlejšia zbierka ľudových nástrojov v strednej Európe. Do Strážnice je ideálne prísť koncom júna, pretože v tomto termíne sa v zámockom areáli každoročne organizuje jeden z najkrajších folklórnych festivalov v Českej republike. Trasa č. 4 oboznamuje nielen s pamätihodnosťami Strážnice, ale aj s novodobou turistickou atrakciou Slovácka – Baťovým plavebným kanálom. Kanál dlhý takmer 50 km pomenovali podľa zlínskeho podnikateľaTomáša Baťu, ktorý spolufinancoval jeho výstavbu. V tridsiatych rokoch 20. storočia na ňom pracovalo takmer 1 500 robotníkov. Do prevádzky ho uviedli v roku 1938. Okrem vodohospodárskych cieľov slúžil ako vodná cesta na lacnú prepravu surovín. Závlahový systém a vodná doprava po kanáli sa využívali do roku 1960. Pre turistické účely kanál obnovili v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Plavba po kanáli je v súčasnosti veľmi obľúbená a patrí k nevšedným turistickým zážitkom.

 

S malebným krajom vinohradov a sadov nazývaným Dolňácko, ktorý sa rozprestiera od Strážnice po Tasov, sa možno zoznámiť počas ďalšej túry. Trasa č. 5 je súčasťou Cesty Marie Kudeříkové, protifašistickej bojovníčky, ktorú v roku 1943 popravili nacisti. Na Dolňácko je najkrajší pohľad z rozhľadne stojacej na vrchole Travičnej. Vidieť z nej aj vodnú nádrž Lučina (trasy č. 5, 6, 37 a 38), ktorá sa nachádza v peknom prostredí pod lesmi južných svahov Šumárnika (398 m). Najmä v letných mesiacoch je príjemným spestrením výletu kúpanie vo vodnej nádrži spojené s občerstvením v niektorom z viacerých reštauračných zariadení.

 

Trasy č. 6 a 7 vedú malebným kopcovitým krajom lúk a zmiešaných lesov nazývaných Horňácko. Rozprestiera sa okolo obce Velká nad Veličkou, ktorá je centrom slováckeho Horňácka. Každoročne sa tu organizujú letné Horňácke folklórne slávnosti, počas ktorých sa turisti môžu oboznámiť s miestnymi tradíciami a ľudovými krojmi. Mimoriadne pôsobivou technickou pamiatkou v okolí Velkej nad Veličkou je Kuželovský mlyn. Veterný mlyn holandského typu, ktorý sa nazýva aj Kuželovský větrák, postavili v roku 1842. V prevádzke bol do roku 1940 a v súčasnosti je v správe Technického múzea v Brne. Obľúbeným rekreačným zázemím Horňácka je Filipovské údolie. Preslávilo sa tzv. filipovskými púťami, ktoré v druhej polovici 19. storočia organizovala najskôr Mestská beseda v Uherskom Hradišti a neskôr Beseda  v Uherskom Ostrohu. Šlo o tábory „zblíženia uhorskej a moravskej Slovače“ pod vedením J. M. Hurbana.

 

Aj na slovenskej strane sa vyvinula rázovitá oblasť s typickým kopaničiarskym osídlením. Prvou väčšou osadou na tomto území bola v súčasnosti skôr rekreačná obec Stará Myjava. Jej turistickou atrakciou je vodná nádrž Stará Myjava s plážovým kúpaliskom, ubytovacími zariadeniami a rekreačnými chatami (trasa č. 8). Malebná poloha vodnej nádrže uprostred zalesnených vrchov a čistá voda lákajú každoročne množstvo dovolenkárov. Nad vodnou nádržou sa nachádza stredisko zimnej rekreácie s lyžiarskymi vlekmi, lyžiarskou školou a so stravovacími zariadeniami. Ďalším rázovitým sídlom slovensko-moravského pomedzia je obec Vrbovce (trasa č. 9), v ktorej sa okrem pôvodnej kopaničiarskej architektúry zachovali viaceré tradície a obyčaje. Aj v súčasnosti si najmä staršie ženy obliekajú kroj nielen počas sviatkov, ale aj v pracovné dni. S históriou Vrboviec sa možno oboznámiť vo Vrbovčianskej izbe, ktorá sa nachádza niekoľko metrov povyše obecného úradu. Nad obcou možno vyjsť na najvyšší vrch Žalostinskej vrchoviny Žalostiná, ktorý ponúka nádherné ďaleké na Myjavskú pahorkatinu a Biele Karpaty (trasa č. 10).

 

Južne od Žalostinej sa nachádza rázovitá obec Sobotište (trasa č. 11), ktorá sa od roku 1530 vyvíjala ako mestečko s jarmočným právom jej históriu pripomína renesančno-barokový kaštieľ s nárožnými vežami stojaci na námestí. Prestavali ho z pôvodného hradu. Súčasnú podobu získal po rokokovo-klasicistickej úprave v druhej tretine 18. storočia. V objekte kaštieľa sa nachádza Múzeum Samuela Jurkoviča s expozíciou dejín slovenského družstevníctva. Súčasťou jeho zbierok sú aj predmety približujúce život a prácu habánov, ktorí mali v Sobotišti jedno zo svojich centier. V 16. a 17. storočí tu vybudovali habánsky dvor a výraznou mierou ovplyvnili hospodársky, kultúrny a spoločenský vývoj tohto územia. Sobotište bolo dokonca sídlom habánskeho biskupa a metropolou habánov v Uhorsku. Z charakteristických habánskych objektov tu ešte dnes možno nájsť radnicu, kaplnku, školu, džbankársku dielňu, mlyn a sedem domov.

 


Zdroj: Biele Karpaty - ISBN 978-80-88975-77-8

Tip na výlet - rieka Myjava

 

Myjava je najväčším ľavostranným prítokom Moravy na slovenskom území. Zbiera vodu z povodia s rozlohou 806 km štvorcových. Myjava pramení tesne za štátnou hranicou pod Šibenickým vrchom v nadmorskej výške 674 m. kým sa voda z jej prameňa dostane do Moravy, prekoná vzdialenosť 79 km a výškový rozdiel 525 m. Len v hornom úseku má Myjava povahu horského potoka. Pri Starej Myjave vstupuje do Myjavskej pahorkatiny, ktorou preteká širokou kľukatou dolinou. Malebnosťou vyniká najmä úsek medzi Turou Lúkou a Hornou Dolinou. Pri Jablonici Myjava vstupuje na Záhorskú nížinu. Blízko Senice prijíma z pravej strany svoj najväčší prítok – Teplicu. Na poslednom úseku tečie Myjava do Moravy ako pokojná nížinná rieka.

 

V západnej časti Bielych Karpát je najväčším vodným tokom Chvojnica. Pramení na západnom svahu Žalostinej. V hornom úseku tečie krásnou kopaničiarskou krajinou. Pri Lopašove vstupuje do Chvojnickej pahorkatiny a pri Holíči ústí do Moravy. Na svahu masívu Čupy pramení Zlatnícky potok. Preteká Zlatníckou dolinou a pri Skalici sa napája na ľavobrežné umelé kanály Moravy.

Najväčším tokom na moravskej strane Žalostinskej vrchoviny je Radějovka. Tečie do Moravy malebnou vinohradníckou krajinou. Strednú časť Bílých Karpát odvodňuje Velička. V pohorí tečie len jej krátky horný úsek povyše Velkej nad Veličkou. Medzi pramenným úsekom Veličky a protiľahlou Teplicou je veľmi nevýrazné rozvodie. Nachádza sa asi 1 km severne od hraničného priechodu Vrbovce – Velká nad Veličkou. Podstatne výdatnejším zdrojom vody je Hrubý potok pretekajúci romantickým Filipovským údolím. Severné svahy Javořinskej a Lopenickej hornatiny patria do povodia Olšavy, ktorá pramení blízko hlavného chrbta povyše Pitína. Pri Bojkoviciach vstupuje Olšava do Hluckej pahorkatiny a v Dolnomoravskom úvale ústi do Moravy.   

  

Prírodné jazerá v turistickej oblasti Biele Karpaty – Bílé Karpaty chýbajú. Prírodu tu však nahradil človek, ktorý vytvoril viacero menších vodných plôch zahradením bielokarpatských potokov. V Myjavskej pahorkatine vznikla na Teplici pri Senici vodná nádrž Kunov a na Kostolníku pri Starej Turej vybudovali dve priehrady – Dubník – Bánov a Dubník. V Bielych Karpatoch sa nachádza aj niekoľko menších nádrží. Príjemné kúpanie v lete ponúka vodná nádrž Stará Myjava postavená na hornom toku Myjavy. Na moravskej strane vznikla zahradením Radějovky vodná nádrž Lučina. Na Nivničke, ktorá je ľavostranným prítokom Olšavy, stojí vodná nádrž Ordějov. Zaujímavé jazierko sa nachádza pri motoreste Rasová na ceste zo Starého Hrozenkova do Uherského Brodu. Vzniklo zaplavením opusteného lomu Rasová.

 

Prevažne flyšové Biele Karpaty a Myjavská pahorkatina nemajú vhodný substrát na akumulovanie väčšieho množstva podzemnej vody. Spôsobuje to výskyt málo priepustných hornín. Vhodnejšie podložie sa nachádza len v bradlovom pásme so šošovkami priepustných vápencov. Lesný kryt má preto v tejto oblasti veľmi dôležitú úlohu zabraňovať príliš rýchlemu odtoku vody. Výskyt minerálnych vôd je pomerne zriedkavý. Je tu len niekoľko menej výdatných kyseliek a prameňov, na ktorých sa vyzrážal penovec (iniciálna forma travertínu). Za minerálnymi prameňmi a kúpeľmi však netreba chodiť ďaleko. V susedstve turistickej oblasti Biele Karpaty  - Bílé Karpaty je viacero významných kúpeľov (napr. Nimnica a Trenčianske Teplice na slovenskej strane a Luhačovice na moravskej strane).

 

Zdroj: Biele Karpaty - ISBN 978-80-88975-77-8

Miesto pre Vašu reklamu

Iko_vylepne_plochy.jpg

V INFORMAČNOM CENTRE môže mať reklamu aj Vaša firma na označených výlepných
plochách našej prevádzky. Bližšie informácie o cene osobne u nás alebo nás kontaktujte
na 0948 297 151, či na emailovej adrese Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

Podnebie a vodstvo - Biele Karpaty

Na priestorových odlišnostiach hlavných klimatických charakteristík turistickej oblasti Biele Karpaty – Bílé Karpaty sa podieľa najmä nadmorská výška. Prejavuje sa v podobe výškovej zonálnosti. Nižšie položené územia sú všeobecne teplejšie a suchšie, pričom s rastúcou nadmorskou výškou klesajú teplotné charakteristiky a stúpa množstvo zrážok. Ročný chod teploty a zrážok ilustruje dvojica grafov porovnávajúca vrchol Veľkej Javoriny (Biele Karpaty) a Starú Turú (Myjavská pahorkatina), medzi ktorými je rozdiel takmer 700 m.

 

Turistická oblasť Biele Karpaty – Bílé Karpaty zasahuje do troch klimatických oblastí. Nižšie položené časti s nadmorskou výškou do 350 až 400 m sú súčasťou teplej klimatickej oblasti. Okrajové časti Považského podolia, väčšina Myjavskej pahorkatiny a nižšie položené doliny a kotliny Bielych Karpát sú v rámci celej oblasti najteplejšie a najsuchšie. Priemerná ročná teplota sa tu pohybuje okolo 8 stupňov Celzia. Priemerné júlové teploty sú 18 až 20 stupňov Celzia, počet letných dní v roku je 50 až 70. Zima je mierne chladná, snehová pokrývka vydrží priemerne 60 až 80 dní v roku. Priemerné januárové teploty dosahujú hodnoty -2 až -3 stupňov Celzia.

 

Na väčšine územia Bielych Karpát a v najvyšších častiach Myjavskej pahorkatiny klimatické podmienky zodpovedajú mierne teplej oblasti. Letá sú pomerne teplé a suché s približne 30 až 40 letnými dňami v roku. Priemerná júlová teplota dosahuje 16 až 18 stupňov Celzia. Zima je mierne chladná so snehovou pokrývkou 80 až 100 dní v roku. Priemerné januárové teploty dosahujú -3 až -4 stupňov Celzia.

 

Najvyššie polohy Bielych Karpát presahujúce nadmorskú výšku 800 m patria do chladnej klimatickej oblasti. Počas pomerne chladného leta s častým výskytom búrok dosahujú priemerné júlové teploty hodnoty nižšie ako 16 stupňov Celzia, priemerné januárové teploty klesajú na menej ako -4 stupňov Celzia. Počet letných dní v roku je menší ako 30 a počet dní so snehovou pokrývkou presahuje 100 dní v roku.

 

Aj rozloženie zrážok ovplyvňuje nadmorská výška. V nižších polohách padne ročne priemerne menej zrážok ako 650 mm, v stredných polohách 700 až 800 mm, v najvyšších polohách Bielych Karpát 800 až 1 000 mm, z toho veľká časť vo forme snehu. Pre strednú Európu je charakteristické, že hlavné vzduchové hmoty prinášajúce vlahu prichádzajú najčastejšie od západu alebo severozápadu. Z tohto hľadiska pôsobí masa Bielych Karpát ako veľká bariéra zachytávajúca časť zrážok a na východne orientovanú stranu vrhá tzv. zrážkový tieň. Moravská strana Bielych Karpát je mierne vlhšia ako slovenská. Chod zrážok je v celej oblasti relatívne rovnomerný. Najviac ich spadne v letných mesiacoch, naopak suchšie sú zimné mesiace.

 

Z turistického hľadiska je najpriaznivejším obdobím roka leto, treba však počítať s premenlivosťou počasia a výskytom nebezpečných búrok. Na túry sa hodí aj tzv. babie leto. Vyskytuje sa koncom septembra a v októbri. Počasie vtedy býva pomerne chladné, avšak má ustálený priebeh. Určitou nevýhodou sú kratšie dni. Zaujímavá je aj zimná turistika, viaceré túry po Bielych Karpatoch a Myjavskej pahorkatine možno absolvovať na bežkách.

 

Hydrologicky sa turistická oblasť Biele Karpaty – Bílé Karpaty javí ako strecha. V jej vnútri toky pramenia a v pomerne nerozvinutom stave ju opúšťajú. Do veľkých riek Váh a Morava ústia až za jej hranicami. Územím prechádza rozvodie rozhraničujúce dve povodia vyššej hierarchickej úrovne. Západná strana patrí do povodia Moravy, východná je súčasťou povodia Váhu. Rozvodie prešlo zložitým vývojom, pričom na jeho kľukatý priebeh má značný vplyv spätná erózia bielokarpatských potokov. Pomalý posun hlavného rozvodia smerom na západ zväčšuje povodie Váhu na úkor povodia Moravy.

 

Zdroj: Biele Karpaty - ISBN 978-80-88975-77-8

Nachádzaš sa tu: Domov