Podnebie a vodstvo Veľkej Fatry
PODNEBIE A VODSTVO
https://sk.wikipedia.org/wiki/Malá_Fatra
Vo Veľkej Fatre závisí klimatická charakteristika podobne ako v iných vyšších pohoriach Slovenska od reliéfu a nadmorskej výšky. Vyplýva to z relatívne malých horizontálnych vzdialeností a veľkých výškových rozdielov, ktoré majú zásadný vplyv na teplotu, zrážky, silu a smer vetra apod.
Prevažná časť Veľkej Fatry patrí do chladnej klimatickej oblasti. Priemerná ročná teplota býva nižšia ako 4 stupne Celzia, v najvyšších častiach pohoria klesá aj pod 2 stupne Celzia. V horských dolinách sú teplotné podmienky o niečo priaznivejšie. Počet letných dní (s teplotou vyššou ako 25 stupňov Celzia) sa v dlhodobom priemere napríklad v Ľubochnianskej doline pohybuje od 10 do 20, pričom vo vyšších častiach pohoria sa letné dni vôbec nevyskytujú. Počet ľadových dní (s teplotou pod 0 stupňov Celzia) sa zvyšuje so stúpajúcou nadmorskou výškou, v najvyšších častiach pohoria ich môže byť aj vyše 70 za rok.
Nižšie položené časti na okrajoch pohoria – priľahlá časť Turčianskej kotliny, dolina Váhu, najzápadnejší výbežok Liptovskej kotliny pri Ružomberku – patria do mierne teplej klimatickej oblasti. Priemerná ročná teplota býva vyššia ako 6 až 7 stupňov Celzia. Počet letných dní je obyčajne vyšší ako 30 a počet ľadových dní napríklad v okolí Martina klesá pod 40, v ďalších uvedených oblastiach sa pohybuje okolo intervalu 40 až 50.
Aj pri hodnotení zrážkových pomerov je zrejmá ich závislosť od nadmorskej výšky a reliéfu. V Turčianskej kotline dosahuje priemerný ročný úhrn zrážok hodnotu do 800 mm (Martin – 760 mm, Necpaly – 795 mm). Naproti tomu v najzápadnejšej časti Liptovskej kotliny sú zrážky menej výdatné (Ružomberok – 737 mm) aj napriek vyššej nadmorskej výške. Spôsobuje to zrážkový tieň Veľkej Fatry v prevládajúcom západnom prúdení. Vo všeobecnosti však množstvo zrážok s nadmorskou výškou pribúda (napr. priemerný ročný úhrn zrážok je v Starých Horách 1 048 mm, v Hornom Harmanci 1 132 mm). V najvyšších častiach pohoria dosahujú hodnoty zrážok aj viac ako 1 200 mm. Najbohatším mesiacom na zrážky je júl.
Podobná charakteristika sa vzťahuje aj na snehovú pokrývku. V kotlinách sa jej priemerná hrúbka pohybuje od 30 do 40 cm, pričom sneh sa na zemi drží priemerne 70 až 90 dní (Martin – 70, Ľubochňa – 85). Smerom k vyšším častiam vo vnútri pohoria sa priemerná hrúbka snehovej pokrývky zvyšuje na 200 cm a dĺžka trvania na viac ako 100 dní. Snehové lavíny patria vo Veľkej Fatre k bežným zimným javom. K rozvoju ich aktivity veľkou mierou prispelo odlesnenie strmých svahov a zníženie hornej hranice lesa. Na základe výsledkov nedávnych prieskumov a mapovania sa vo Veľkej Fatre identifikovalo 158 lavínových lokalít, medzi ktorými výrazne prevládajú svahy s južnou expozíciou. Z najznámejších lavínových terénov možno spomenúť Tureckú a Bystrickú dolinu, svahy vrchov Krížna, Ostredok, Ploská, Rakytov a okolie Borišova.
Najväčšou nástrahou pre letných návštevníkov Veľkej Fatry je nestálosť počasia a častý výskyt búrok. Najvhodnejším obdobím na turistiku je preto jesenné obdobie (tzv. babie leto), ktoré sa vyznačuje síce chladnejším, avšak stabilným a suchým počasím. Jedinou nevýhodou je relatívne kratší deň, čo môže spôsobiť problémy na dlhších túrach. Esteticky veľmi pôsobivé sú výlety na hlavný hrebeň za inverzných poveternostných situácií, ktoré sa vyskytujú v jesenných a zimných mesiacoch. Počas nich sú okolité zníženiny skryté do hustej hmly, zatiaľ čo na holiach sa turisti „kúpu“ v slnečných lúčoch.
Prevažná časť Veľkej Fatry patrí do povodia Váhu. Iba malú, na juhovýchod sa skláňajúcu časť odvodňujú potoky Bystrica a Starohorský potok do Hrona. Najdôležitejším tokom oblasti je rieka Váh, ktorá tečie v hlbokej doline v jej severnej časti a oddeľuje Šípsku Fatru od hlavnej masy pohoria. Zberná oblasť väčšiny vážskych vôd však leží mimo Veľkej Fatry na svahoch Vysokých a Nízkych Tatier, Chočských vrchov a Liptovskej kotliny. Rieka Turiec je jedným z najvýznamnejších prítokov Váhu. Pramení v Kremnických vrchoch a odvodňuje západnú časť Veľkej Fatry a priľahlú časť Turčianskej kotliny. Rieka Revúca odvodňuje takmer celú východnú časť pohoria. Pramení pod Krížnou a v Liptovskej Osade sa k nej pripája Korytnický potok. Centrálnu časť pohoria odvodňuje riečka Ľubochnianka. Od prameňov pod Ploskou tečie smerom na sever najdlhšou dolinou pohoria – Ľubochnianskou dolinou.
Severná časť Veľkej Fatry má trochu odlišné hydrologické pomery. Väčšinu tohto územia odvodňujú potoky, ktoré ústia priamo do Váhu (Likavka, Komjatná a Škutovský potok). Na severozápade tvorí hranicu oblasti ďalší významný tok – Orava, ktorá je však vzhľadom na Veľkú Fatru vyslovene cudzorodým tokom. Svoje vody zbiera predovšetkým vo flyšových oblastiach Oravskej Magury a v rámci Veľkej Fatry odvodňuje len najsevernejšiu časť Šípskej Fatry.
Vo viacerých veľkofatranských dolinách možno nájsť vodopády. Napríklad Blatnický potok v rovnomennej doline priberá početné bočné jarky, z ktorých mnohé do doliny padajú v podobe vodopádov a závojov. Z podzemných vôd sú na území Veľkej Fatry významné najmä tie, ktoré sa vyskytujú v oblasti vápencov krasového charakteru a ktoré na povrch vyvierajú zväčša na rozhraní geologického podložia. Napríklad pri budovaní harmaneckého tunela sa narazilo na prameň s výdatnosťou až 760 l/s. Výdatné pramene sa nachádzajú aj v Necpalskej doline, v blízkosti Turčianskej Štiavničky, v Hlavnej doline pri Podhradí a pri Krpeľanoch.
Minerálne vody, ktoré vznikajú v hlbších častiach zemskej kôry, vyvierajú na povrch pozdĺž hlbokých zlomových línií. Minerálna voda je voda zrážkového pôvodu, ktorá po puklinách a zlomoch zostupuje do hĺbky okolo 1 300 až 1 500 m, kde sa otepľuje a mineralizuje a odkiaľ rovnakou cestou vystupuje na povrch. Významná koncentrácia minerálnych prameňov je v doline Váhu. Zemité kyselky možno nájsť pri Rojkove, na pravej strane Váhu medzi Stankovanmi a Kraľovanmi, významný minerálny prameň je aj v Ľubochni.
Zdroj: Veľká Fatra 2. vydanie, 2008, ISBN 978-80-89226-51-1