banovecko

ZDRUŽENIE OBCÍ BÁNOVECKO

 

Cezhraničná spolupráca slovenského a českého mikroregiónu v projekte „SPOZNAJ A CESTUJ“

 Mikroregión Bánovecko bol založený v roku 2003 na ustanovujúcom sneme ako záujmové združenie "Združenie obcí Bánovecko". Základnou myšlienkou pre vznik mikroregiónu bol rozvoj spoločenského, kultúrneho, ekonomického a hospodárskeho života.
Zakladajúcimi obcami boli: Bánovce nad Bebravou, Brezolupy, Dubnička, Dvorec, Horné Naštice, Ľutov, Miezgovce, Prusy. V súčasnosti má mikroregión 15 členov. Cieľom združenia je iniciovanie a podpora rozvojových projektov a ich realizácia na území mikroregiónu Bánovecko, teda v katastroch obcí Bánovce nad Bebravou, Brezolupy, Dubnička, Dvorec, Horné Naštice, Ľutov, Miezgovce, Veľké Chlievany, Prusy, Pravotice, Dolné Naštice, Otrhánky, Haláčovce, Podlužany a Ruskovce, ktoré sú členmi združenia.

Čítať ďalej...

Prechádzka Skalicou a jej okolím

Skalica – Mokrý Háj – Skalica

Poloha: Chvojnická pahorkatina – severná časť. 

 

Východiskový a cieľový bod: Skalica, stanica ŽSR, zastávka SAD, parkovisko.

 

Časový rozvrh: Skalica-železničná stanica – Skalica-rotunda ¼ hod. – Skalica-námestie ¼ hod. – Priepastný mlyn ½ hod. – Mokrý Háj 1 hod. – Skalica-Záhrady ¼ hod. – Skalica-námestie ½ hod.

 

Spolu: 2 ¾ hod.

 

Prevýšenie: 115 m.

 

Náročnosť: Nenáročná prechádzka centrom a okolím Skalice, v ktorej sa nachádza množstvo pamiatkových objektov zasadených do nádherného prostredia okolitých vinohradov. Vinohradníctvo bolo od stredoveku neoddeliteľnou súčasťou života Skaličanov. Ich mesto dodnes obklopujú vinohrady s pozoruhodnými vinohradníckymi domami a búdami a vínnymi pivnicami. Pomedzi ne vedie orientačne bezproblémová trasa, ktorá na dvoch úsekoch prechádza aj po neznačkovaných cestách.

 

Základná trasa: Prechádzka mestom Skalica a jeho okolím sa začína pri železničnej stanici (186 m). V úvode sledujeme červené značky (0770), ktoré nás povedú po Ulici pplk. Pljušťa juhovýchodným smerom. Asi po 500 m odbočíme doľava na ulicu Pod Kalváriou, po ktorej prídeme takmer ku kalvárii a románskej Rotunde sv. Juraja, najhodnotnejšej stavebnej pamiatke a symbolu Skalice. Stojí na malom návrší na jej okraji a patrí medzi najkrajšie románske stavby na Slovensku. Postavili ju ako hradný kostolík pravdepodobne v 12. storočí. Na začiatku 15. storočia ju upravili a začlenili do hradieb. V 17. storočí ju prestavali v barokovom štýle. Vnútri rotundy sú po oboch stranách oblúka gotické nástenné maľby predstavujúce sv. Juraja, ako zápasí s drakom. V súčasnosti sa v nej nachádza neveľká archeologická expozícia Záhorského múzea. V blízkosti rotundy sa nachádza klasicistická kalvária z roku 1823. Pokračujeme po neznačkovanej ulici Pod Kalváriou severovýchodným smerom a onedlho z nej odbočíme doprava na Valy. Prejdeme po obvode stredovekého mesta, kde sa zachovali zvyšky mestských hradieb vybudované po povýšení Skalice na slobodné kráľovské mesto v roku 1372. Gotické hradby dokončili v roku 1435, neskôr ich renesančne a barokovo prestavali. Ich zvyšky sa dobre zachovali aj pri františkánskom kláštore, ku ktorému sa dostaneme odbočením doprava na Kráľovskú ulicu. Po nej prejdeme na Námestie slobody (190 m), ktorému dominuje farský Kostol sv. Michala. Tento gotický kostol vybudovali po roku 1372. Prešiel mnohými prestavbami a opravami. Dodnes sa zachovali niektoré gotické prvky a renesančne upravená veža s arkádami. Jednou z najkrajších stavieb námestia je secesná budova kultúrneho domu, v ktorom sídli Záhorské múzeum. Ide o budovu bývalého Spolkového domu, ktorá patrí medzi najoriginálnejšie na Slovensku. Jej priečelie zdobí mozaika inšpirovaná kresbami M. Aleša. Z ďalších svetských stavieb si pozornosť zaslúži neskororenesančná radnica na rohu Námestia slobody a Štefánikovej ulice z prvej tretiny 17. storočia. V druhej polovici 19. storočia k nej pristavali poschodie s klasicistickou fasádou. Štefánikovou ulicou pokračujeme západným smerom ku kruhovému objazdu. Sledujeme zelené značky (5140), ktoré vedú po Koreszkovej ulici juhovýchodným smerom von z mesta. Takmer po 1 km od kruhového objazdu odbočíme z cesty smerujúcej do Mokrého Hája doprava na asfaltovú cestu, ktorú po ľavej strane lemujú rodinné domy a vinohrady. Po pravej strane sa otvára výhľad do Dolnomoravského úvalu. Cesta smeruje cez Starohorský potok na juh. O chvíľu sa ocitneme pri smerovníku Priepastný mlyn (208 m). Zeleno značkovaná asfaltová cesta sa postupne mení na spevnenú a po odbočení vpravo na nespevnenú cestu. Pôjdeme pomedzi vinohrady, vinohradnícke domy, pivnice a búdy k Rúbaniskovému potoku, kde odbočíme vľavo a opustíme zeleno značkovanú trasu. Pokračujeme neznačkovanou poľnou cestou východným smerom. Cesta vedie z pravej strany popri potoku, z ľavej strany ju lemujú vinohrady. Prídeme k malému rybníku a za poslednými domami sa vydáme dolnou poľnou cestou popod vinohrady. Onedlho prídeme ku kostolu v obci Mokrý Háj (260 m). Na hlavnej asfaltovej ceste odbočíme doľava, prejdeme dedinou a pokračujeme ku kóte 301 m, ktorá je zároveň najvyšším bodom na trase. Prídeme k autobusovej zastávke Skalica – Záhrady (275 m) a asi po 100 m odbočíme z asfaltovej cesty doprava. Okrajom vinohradov zídeme k Stračinskému potoku, za ktorým odbočíme doľava na červeno značkovanú spevnenú cestu (0770), ktorá nás privedie na Námestie slobody v meste Skalica (190 m). Na záver túry môžeme využiť príležitosť a ochutnať známe červené víno – Skalický rubín (napr. vo Františkánskej vinárni) alebo sladkú špecialitu – skalický trdelník, ktorú ponúkajú v neďalekej pekárni. 

 

Zdroj: Biele Karpaty - ISBN 978-80-88975-77-8

Tipy na výlety II

 

Ľudové tradície a folklór sa dodnes udržiavajú aj v meste Myjava, kde sa v prírodnom amfiteátri každoročne v júni organizujú Myjavské folklórne slávnosti. Podujatie s ľudovou hudbou, spevom a tancom a so starými zvykmi vo veľkom počte navštevujú nielen domáci, ale aj zahraničný hostia. Myjavský folklór na týchto slávnostiach úspešne reprezentuje súbor Kopaničiar, ktorý je známy na celom svete. Najstaršou zachovanou stavbou v meste je evanjelický kostol, ktorý dokončili v roku 1729. Postavili ho v barokovom slohu a ohradili ako pevnosť vysokým kamenným múrom s klasicistickou vstupnou bránou. Cisár Karol VI. v roku 1731 prikázal múr znížiť a kostol odňal evanjelickej cirkvi a daroval katolíkom, ktorí ho po prevzatí v roku 1732 barokovo upravili. Evanjelici si po prijatí Tolerančného patentu v roku 1785 postavili nový kostol v barokovo-klasicistickom slohu. Zaujímavým architektonickým dielom mesta je pamätník generála Milana Rastislava Štefánika z roku 1921. Pamiatkou na M. R. Štefánika je aj mohyla na neďalekom Bradle (trasa č. 12), najvyššom vrchu Myjavskej pahorkatiny. Mohylu postavili v roku 1928 podľa projektu D. Jurkoviča. Tvoria ju dva zrezané ihlany a trojstupňová pyramída inšpirovaná prácami staroegyptských staviteľov s monumentálnym sarkofágom so Štefánikovými pozostatkami. V rohoch mohyly sú 12 m vysoké obelisky. S osobou M. R. Štefánika sa však spája predovšetkým jeho rodisko – obec Košariská. Jej hlavnou pamiatkou je Múzeum M. R. Štefánika.

 

Milovníkov histórie určite zaujme zrúcanina hradu Branč (trasa č. 13), ktorá sa týči na výraznom homoľovitom kopci vo výške 475 m nad obcou Podbranč severovýchodne od Senice. Branč patril do siete pohraničných hradov, ktoré zabezpečovali ochranu ciest smerujúcich z Moravy ku karpatským priesmykom. Vznikol v 13. storočí a stal sa strediskom správy rozľahlého hradného panstva. Koncom 17. storočia vyhorel a jeho majitelia z neho postupne odviezli nábytok a zbúrali opevnenia. Hrad začal chátrať a od začiatku 18. storočia nebol obývaný. Z jednotlivých budov sa zachovali len zvyšky obvodových múrov a niektoré súvislejšie časti dolného hradu. Hradný kopec ponúka po krátkom a nenáročnom výstupe široký kruhový výhľad s panorámou a Bielych Karpát.  

                

Územie ležiace severovýchodne od Myjavy sa nazýva podjavorinský kraj. Dominuje mu vrch Veľká Javorina (970 m, trasy č. 14, 15, 17, 18, 20, 38 a 39), obľúbený cieľ turistických výletov. Pre polohu na slovensko-českej štátnej hranici a tradíciu slovensko-českého priateľstva je miestom tradičných slávností Čechov a Slovákov. V peknom prostredí trávnatého vrcholu stojí Holubyho chata, pri ktorej sú výborné lyžiarske terény s lyžiarskymi vlekmi.

 

Jedným zo stredísk slovenskej časti podjavorinského kraja je mesto Stará Turá (trasa č. 17). V 19. storočí bolo centrom slovenského národného života a pôsobilo tu viacero spisovateľov a národovcov. K najznámejším patrili sestry Mária a Kristína Royové (v objekte evanjelickej fary sa nachádza ich pamätná izba), ktorých knihy preložili do mnohých jazykov, dramatik Jozef Hollý, národný buditeľ Augustín Roy, atď. V meste si možno prezrieť barokový rímskokatolícky kostol z roku 1748 a evanjelický kostol postavený v klasicistickom štýle s prvkami baroka z roku 1784. Návštevníkov zaujme aj tzv. husitská veža, bývalý obecný dom, stĺp hanby a kalvária. Príjemný oddych s možnosťou kúpania, vodných športov, potápania a rybolovu poskytuje rekreačná oblasť Dubník s vodnou nádržou a so základnými a s doplnkovými službami cestovného ruchu.

 

Významným kultúrnym centrom moravskej časti podjavorinského kraja je obec Strání (trasy č. 19 a 20). Udržiavajú sa v nej folklórne tradície, z ktorých najznámejšie sú fašiangy, Vatra priateľstva alebo letné folklórne slávnosti na Veľkej Javorine. Jej sakrálnou dominantou je rímskokatolícky kostol z roku 1749. V miestnej časti Květná stojí skláreň s vyše dvestoročnou tradíciou. Skláreň založili v roku 1794 a výroba ručne zdobeného skla tu funguje dodnes. Záujemcovia o ručnú výrobu skla si môžu dohodnúť exkurziu po sklárni a kúpiť sklenené výrobky v podnikovej predajni.

 

Druhým najvyšším vrchom centrálnej časti Bielych Karpát a tretím najvyšším vrcholom Bielych Karpát je Veľký Lopeník (911 m, trasy č. 21 a 22). Na jeho vrchole stojí pomník a základy rozhľadne, ktorú by mali dokončiť v lete 2005. Malebnú krajinu pod Veľkým Lopeníkom turisti vyhľadávajú nielen v lete, ale aj v zime. Centrom zimnej turistiky a najvýznamnejším lyžiarskym strediskom Bielych Karpát je Mikulčin vrch (trasy č. 15, 16, 39 a 40). V širšom okolí rovnomenného vrchu (798 m) sa nachádza viacero rekreačných objektov, zjazdových tratí, lyžiarskych vlekov a množstvo ubytovacích zariadení s celoročnou prevádzkou.

 

Poniže ležiaca obec Starý Hrozenkov je historickým a kultúrnym centrom oblasti nazývanej Moravské Kopanice. Jej dominantou je rímskokatolícky farský kostol z roku 1774 postavený v neskorobarokovom slohu. Novodobým lákadlom je amfiteáter, v ktorom sa vždy v júli organizujú Kopaničiarske slávnosti za účasti folklórnych súborov z obidvoch strán moravsko-slovenského pomedzia. O folklórnych tradíciách Moravských Kopaníc a miestnom národopise informujú aj informačné panely na trasách č. 23 a 24.

 

Ďalším malebným moravským sídlom nachádzajúcim sa na úpätí Bílých Karpát je mesto Bojkovice (trasy č. 25 a 26). Jeho sakrálnou dominantou je Kostol sv. Vavrinca. K svetským pamiatkam patrí na protiľahlom kopci stojaci zámok Nový Světlov. V 15. storočí bol gotickou pevnosťou, v roku 1576 ho prestavali do renesančnej podoby. Názov bývalého hradu pochádza od jeho strážnej, resp. signalizačnej funkcie, pretože kedysi sa prichádzajúce nebezpečenstvo oznamovalo pomocou ohňa (svetiel). Súčasnú romantickú podobu v štýle tzv. tudorovskej gotiky zámok nadobudol v polovici 19. storočia. Dnes v ňom sídli múzeum s vlastivednými zbierkami okolitého regiónu. Typickú siluetu zámku tvorí veža, z ktorej je nádherný výhľad na Biele Karpaty s ich najvyšším vrcholom Veľká Javorina.

 

V bezprostrednej blízkosti Bojkovíc sa nachádza Komňa (trasy č. 25 a 26), z ktorej pochádza jedna vetva rodu Komenských. Jeho najvýznamnejším príslušníkom bol „učiteľ národov“ Jan Amos Komenský – moravský humanistický filozof, spisovateľ a reformátor školstva. Pôvodne bol učiteľom, kazateľom a posledným biskupom Jednoty bratskej. Od roku 1628 žil v exile. J. A. Komenský sa považuje za zakladateľa modernej pedagogiky a tvorcu jej princípov. Jeho život pripomína expozícia umiestnená v upravenej sýpke.

 

Na ceste do slovenskej časti Bielych Karpát nemožno vynechať príležitosť nazrieť do niektorej z prekrásnych bielokarpatských dolín. V doline Klanečnice alebo Bošáčky sa zachovali viaceré ukážky ľudovej architektúry (hlinené domy, zrubové stodoly a vodné mlyny). Výlet k Haluzickej tiesňave – 40 m hlbokého kaňonu, nad ktorým stojí zrúcanina románskeho kostola (trasa č. 27), ponúka príjemný turistický a estetický zážitok. Centrom Bošáckej doliny je veľká kopaničiarska obec Bošáca. Ide o významnú národopisnú lokalitu s prekrásnymi krojmi, výšivkami, čipkami a bohatým zvykoslovím. V obci si možno prezrieť niekoľko zachovaných hlinených domov so slamenou a šindľovou strechou z 19. storočia a barokový kostol s klasicistickou úpravou z 18. storočia. V miestnej časti Zemianske Podhradie sa nachádza renesančný kaštieľ zo 17. storočia s parkom. V kaštieli žila Adela Ostrolúcka, veľká láska Ľudovíta Štúra. Pôsobil tu aj botanik a národopisec Jozef Ľudovít Holuby a zakladateľ slovenskej bibliografie Ľ. V. Rizner, ktorí tu majú pamätnú izbu. Viacerí Slováci si Bošácu pamätajú skôr z etikiet známej pálenky, pretože v miestnej pálenici sa páli chýrna bošácka slivovica. Krajinársky zaujímavá je dolina Súčanky (trasy č. 28 a 29). Okrem pozostatkov stredovekého hradu Súča z 13. storočia, možno navštíviť aj skalný hrebeň mohutného bradla Krasín (516 m).

 

Na potulkách Bielymi Karpatmi a stredným Považím nemožno vynechať mesto Trenčín (58 000 obyvateľov, trasy č. 16 a 28) – hospodárske, administratívne, kultúrne a turistické centrum Považia. Vďaka strategickej polohe v údolí Váhu patrilo oddávna k najvýznamnejším mestám na Slovensku. V Trenčíne sa zachoval unikátny autentický doklad o prítomnosti legionárov na území Slovenska. Rímska vojenská osada Laugaricio je najsevernejším dôkazom expanzie rímskych légií cisára Marka Aurélia v strednej Európe. Nápis na strmej stene trenčianskej hradnej skaly vytesali na pamiatku víťazstva nad Kvádmi v roku 179. Nápis možno vidieť z okna vyhliadkovej terasy v reštaurácii hotela Tatra.

 

Dominantou mesta a celého Považia je bezpochyby Trenčiansky hrad postavený na strmom brale. Od 11. storočia bol kráľovským hradom, pod ktorým sa začalo rozvíjať mesto. Dnešný areál, ktorý je súčasťou expozície Trenčianskeho múzea, vytvára súbor palácov a výrazná Matúšova veža. Návštevníci určite neobídu Delovú baštu, hladomorňu a hradné lapidárium. V hradnom areáli sa počas roka organizujú rôzne výstavy, koncerty, stredoveké hry a atraktívne nočné prehliadky. Azda najznámejšia je 80 m hlboká Studňa lásky a s ňou spojený príbeh Omara a Fatimy.

 

Medzi hradom a centrom mesta sa na plošine svahu nachádza opevnený areál nazývaný Mariánsky hrad alebo Mariánska hora. Tvorí ho rímskokatolícky farský Kostol Narodenia Panny Márie s budovou fary a karnerom vyrastajúcim priamo z hradieb.

 

Námestie, ktoré je mestskou pamiatkovou rezerváciou, tvoria prevažne renesančné a barokové meštianske domy z konca 16. a zo začiatku 17. storočia. Pôvodne jezuitský, neskôr piaristický kláštor a Kostol sv. Františka Xaverského vybudovali v 17. storočí v štýle raného baroka. Požiar v roku 1708 ho výrazne poškodil. Počas rekonštrukčných prác, ktoré trvali do roku 1713, jeho interiér barokovo upravili. Komplex predstavuje jedinečnú symbiózu architektúry, maliarstva, sochárstva a umeleckej štukovej výzdoby. V súčasnosti sa v priestoroch kláštorného komplexu okrem gymnázia nachádza Galéria M. A. Bazovského, ktorú pomenovali podľa jednej z najoriginálnejších postáv moderného slovenského maliarstva Milošovi Alexandrovi Bazovskom. Pôvodne mestský palác Illesházyovcov postavili v 17. storočí. V roku 1760 sa jeho funkcia zmenila na Župný dom a objekt upravili v neskorobarokovom štýle. V reprezentačných miestnostiach na prvom poschodí sa v minulosti organizovali župné zasadania. Od roku 1939 v budove sídli Trenčianske múzeum.

 

Pri ceste z Trenčína severným smerom sa turistom naskytne impozantný pohľad na skalné útesy Vršatských bradiel, pravdepodobne krajinársky najmalebnejšieho miesta Bielych Karpát (trasy č. 30, 31, 32, 33, 34, 35 a 36). Najznámejšie je Vršatské bradlo, na ktorom sa vynímajú zvyšky pohraničného hradu Vršatec (trasy č. 31, 32, 33 a 34). Pôvodne gotický hrad z 13. storočia stojí na skalnom brale vo výške 805 m. Zničený bol v období Rákócziho povstania v roku 1706. Z neveľkých zrúcanín je výborný výhľad na stredné Považie. Aj druhý najvyšší vrch Bielych Karpát – Chmeľová (925 m, trasa č. 31) patrí medzi nádherné vyhliadkové vrcholy na strednom Považí. Ponad skalky na južnom okraji sa otvára zaujímavá panoráma vršatského hradného vrchu a pohľad na bizarné skalné útvary a rokliny len umocňuje nevšedný zážitok.

 

Ideálnym východiskom túr za poznávaním Vršatských bradiel je obec Vršatské Podhradie. Obec Krivoklát (trasa č. 33) ponúka návštevu prírodnej pamiatky Krivoklátska tiesňava, veľmi pôsobivého geomorfologického útvaru s výskytom vzácnych rastlín a živočíchov.

 

Severovýchodne od Vršatských bradiel sa nachádza masív Červenokamenského bradla, na ktorého temene objavili praveké sídlisko. Tento 45 m vysoký skalný monolit dominuje nad obcou Červený Kameň (trasy č. 31, 34 a 35), ktorej dal i meno. Okolie bradla človek osídlil už v mladšej bronzovej dobe. V blízkosti bradla sa nachádzajú ďalšie skupinky skál s malými jaskyňami a roklinami. Z jednotlivých bradiel do tretice zaujme malebné Lednické bradlo so zrúcaninou stredovekého hradu nad obcou Lednica (trasy č. 35 a 36). Ide o azda najťažšie dostupný slovenský hrad, ktorý pripomína orlie hniezdo. Hrad postavili koncom 13. storočia ako sídlo lednického panstva. Začiatkom 18. storočia ho zničili cisárske vojská a odvtedy je v ruinách. Zachovali sa tu len zvyšky múrov, po ktorých sa podľa legendy v noci prechádza duch lednickej bielej pani – krásnej Kataríny.

 

Turistickým východiskom túr za poznávaním Vršatských bradiel je aj obec Pruské (trasa č. 32) s renesančným kaštieľom z konca 16. storočia, ktorý neskôr barokovo-klasicisticky upravili. Kaštieľ obkolesený rozsiahlym anglickým parkom sa využíva na školské účely.

 

Východiskom do najsevernejšej časti Bielych Karpát je okresné mesto Púchov (trasa č. 36) ležiace v malebnej kotline na strednom toku Váhu. V čase laténskej a rímskej doby tu existovalo významné sídlisko (odtiaľ pochádza názov „púchovská kultúra“). Vďaka výhodnej polohe sa Púchov postupne stal prirodzeným obchodným strediskom severnej časti stredného Považia. Zo svetských historických pamiatok sa zachoval Župný dom a barokovo-klasicistický kaštieľ, pôvodne budova soľného skladu z 18. storočia. Sakrálne pamiatky reprezentujú dva kostoly. Záujemcovia o históriu by nemali obísť Archeologické múzeum púchovskej kultúry. 

 

Zdroj: Biele Karpaty - ISBN 978-80-88975-77-8

Tipy na výlety

 

Najzápadnejším východiskom turistických výletov do Bielych Karpát je mesto Skalica (trasy č. 1, 2 a 37), ktoré sa po prvý raz spomína v roku 1217. V 14. storočí sa Skalica stala slobodnou trhovou osadou a v roku 1372 slobodným kráľovským mestom, vďaka čomu sa postupne vyrovnala vtedajším najvýznamnejším mestám na území dnešného Slovenska. Jej symbolom a najhodnotnejšou stavebnou pamiatkou je románska Rotunda sv. Juraja. Stojí na malom návrší na okraji mesta a patrí medzi najkrajšie románske stavby na Slovensku. Postavili ju ako hradný kostolík pravdepodobne v 12. storočí. Tvorí ju polkruhová svätyňa a kruhová loď, ktoré sa zachovali v pôvodnej podobe. Rotundu na začiatku 15. storočia upravili a začlenili do hradieb. Vo vnútri sú po oboch stranách oblúka gotické nástenné maľby predstavujúce sv. Juraja, ako zápasí s drakom. V blízkosti rotundy sa zachovali časti gotických mestských hradieb a brány. Zvyšky mestských hradieb, ktoré vybudovali po povýšení Skalice na slobodné kráľovské mesto, sa zachovali aj po obvode mesta. Dominantou hlavného skalického námestia je rímskokatolícky farský Kostol sv. Michala. Pôvodne gotickú stavbu z roku 1372 neskôr viackrát prestavali. Na kostole sa zachovali niektoré gotické prvky a renesančne upravená veža s arkádami. Pôvodne gotický Kostol Panny Márie a kláštor františkánov pochádzajú z druhej polovice 15. storočia. Vybudovali ich pri mestských hradbách, kde v stredoveku bývala chudoba. Tvoria jednotný komplex postavený okolo záhrady, ktorú z troch strán uzatvára budova kláštora a z jednej strany stavba kostola. Evanjelici si v polovici 17. storočia v meste postavili kostol a kláštor, ktorý začiatkom 19. storočia prestavali na nemocnicu. Súčasný evanjelický kostol je ukážkou klasicistického slohu s prvkami baroka. Postavili ho v roku 1796 ako tolerančný chrám bez veže, ktorú dostavali v roku 1938 podľa projektu D. Jurkoviča. Zo svetských stavieb si pozornosť zaslúži neskororenesančná radnica z prvej tretiny 17. storočia. V druhej polovici 19. storočia k nej pristavili poschodie s klasicistickou fasádou. Na námestí zaujme renesančná Gvadányiho kúria (dnes mestská knižnica) a niekoľko meštianskych domov. Jednou z najkrajších stavieb v meste je secesná budova kultúrneho domu, v ktorom sídli Záhorské múzeum s historickou, archeologickou a národopisnou expozíciou. Ide o budovu bývalého Spolkového domu, ktorá patrí medzi najoriginálnejšie na Slovensku. Jednoposchodovú stavbu postavili v roku 1905 podľa návrhu D. Jurkoviča. Jej priečelie zdobí mozaika inšpirovaná kresbami M. Aleša.

Od stredoveku bolo neoddeliteľnou súčasťou života Skaličanov vinohradníctvo. Mesto dodnes obklopujú vinohrady s pozoruhodnými vinohradníckymi domami a vínnymi pivnicami. Keďže v Skalici sa nachádza množstvo pamiatkových objektov zasadených do nádherného prostredia okolitých vinohradov, trasa č. 1 je nenáročnou prechádzkou centrom a okolím mesta. Trasa č. 2 vedie do rekreačného zázemia mesta – do Zlatníckej doliny, a spája Skalicu s moravským mestom Sudoměřice. Severne od neho sa nachádza unikátna pamiatková rezervácia vínnych pivníc Plže. Nádherné ornamenty na bielych pivničných stenách a výborné víno sú estetickým a gurmánskym zážitkom.

 

Aj trasu č. 3 možno nazvať slovensko-moravská, pretože vedie zo Zlatníckej doliny do juhomoravského mesta Strážnice. Vchádza do neho Skalickou bránou, jednou z brán, ktoré v minulosti tvorili pevnostný systém mesta. K najväčším atrakciám Strážnice patrí Muzeum vesnice jihovýchodní Moravy reprezentujúce ľudovú architektúru z moravského Slovácka a neorenesančný zámok postavený na mieste hradu z 13. Storočia. V zámku sa nachádza expozícia Nástroje lidové hudby v České republice, najrozsiahlejšia zbierka ľudových nástrojov v strednej Európe. Do Strážnice je ideálne prísť koncom júna, pretože v tomto termíne sa v zámockom areáli každoročne organizuje jeden z najkrajších folklórnych festivalov v Českej republike. Trasa č. 4 oboznamuje nielen s pamätihodnosťami Strážnice, ale aj s novodobou turistickou atrakciou Slovácka – Baťovým plavebným kanálom. Kanál dlhý takmer 50 km pomenovali podľa zlínskeho podnikateľaTomáša Baťu, ktorý spolufinancoval jeho výstavbu. V tridsiatych rokoch 20. storočia na ňom pracovalo takmer 1 500 robotníkov. Do prevádzky ho uviedli v roku 1938. Okrem vodohospodárskych cieľov slúžil ako vodná cesta na lacnú prepravu surovín. Závlahový systém a vodná doprava po kanáli sa využívali do roku 1960. Pre turistické účely kanál obnovili v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Plavba po kanáli je v súčasnosti veľmi obľúbená a patrí k nevšedným turistickým zážitkom.

 

S malebným krajom vinohradov a sadov nazývaným Dolňácko, ktorý sa rozprestiera od Strážnice po Tasov, sa možno zoznámiť počas ďalšej túry. Trasa č. 5 je súčasťou Cesty Marie Kudeříkové, protifašistickej bojovníčky, ktorú v roku 1943 popravili nacisti. Na Dolňácko je najkrajší pohľad z rozhľadne stojacej na vrchole Travičnej. Vidieť z nej aj vodnú nádrž Lučina (trasy č. 5, 6, 37 a 38), ktorá sa nachádza v peknom prostredí pod lesmi južných svahov Šumárnika (398 m). Najmä v letných mesiacoch je príjemným spestrením výletu kúpanie vo vodnej nádrži spojené s občerstvením v niektorom z viacerých reštauračných zariadení.

 

Trasy č. 6 a 7 vedú malebným kopcovitým krajom lúk a zmiešaných lesov nazývaných Horňácko. Rozprestiera sa okolo obce Velká nad Veličkou, ktorá je centrom slováckeho Horňácka. Každoročne sa tu organizujú letné Horňácke folklórne slávnosti, počas ktorých sa turisti môžu oboznámiť s miestnymi tradíciami a ľudovými krojmi. Mimoriadne pôsobivou technickou pamiatkou v okolí Velkej nad Veličkou je Kuželovský mlyn. Veterný mlyn holandského typu, ktorý sa nazýva aj Kuželovský větrák, postavili v roku 1842. V prevádzke bol do roku 1940 a v súčasnosti je v správe Technického múzea v Brne. Obľúbeným rekreačným zázemím Horňácka je Filipovské údolie. Preslávilo sa tzv. filipovskými púťami, ktoré v druhej polovici 19. storočia organizovala najskôr Mestská beseda v Uherskom Hradišti a neskôr Beseda  v Uherskom Ostrohu. Šlo o tábory „zblíženia uhorskej a moravskej Slovače“ pod vedením J. M. Hurbana.

 

Aj na slovenskej strane sa vyvinula rázovitá oblasť s typickým kopaničiarskym osídlením. Prvou väčšou osadou na tomto území bola v súčasnosti skôr rekreačná obec Stará Myjava. Jej turistickou atrakciou je vodná nádrž Stará Myjava s plážovým kúpaliskom, ubytovacími zariadeniami a rekreačnými chatami (trasa č. 8). Malebná poloha vodnej nádrže uprostred zalesnených vrchov a čistá voda lákajú každoročne množstvo dovolenkárov. Nad vodnou nádržou sa nachádza stredisko zimnej rekreácie s lyžiarskymi vlekmi, lyžiarskou školou a so stravovacími zariadeniami. Ďalším rázovitým sídlom slovensko-moravského pomedzia je obec Vrbovce (trasa č. 9), v ktorej sa okrem pôvodnej kopaničiarskej architektúry zachovali viaceré tradície a obyčaje. Aj v súčasnosti si najmä staršie ženy obliekajú kroj nielen počas sviatkov, ale aj v pracovné dni. S históriou Vrboviec sa možno oboznámiť vo Vrbovčianskej izbe, ktorá sa nachádza niekoľko metrov povyše obecného úradu. Nad obcou možno vyjsť na najvyšší vrch Žalostinskej vrchoviny Žalostiná, ktorý ponúka nádherné ďaleké na Myjavskú pahorkatinu a Biele Karpaty (trasa č. 10).

 

Južne od Žalostinej sa nachádza rázovitá obec Sobotište (trasa č. 11), ktorá sa od roku 1530 vyvíjala ako mestečko s jarmočným právom jej históriu pripomína renesančno-barokový kaštieľ s nárožnými vežami stojaci na námestí. Prestavali ho z pôvodného hradu. Súčasnú podobu získal po rokokovo-klasicistickej úprave v druhej tretine 18. storočia. V objekte kaštieľa sa nachádza Múzeum Samuela Jurkoviča s expozíciou dejín slovenského družstevníctva. Súčasťou jeho zbierok sú aj predmety približujúce život a prácu habánov, ktorí mali v Sobotišti jedno zo svojich centier. V 16. a 17. storočí tu vybudovali habánsky dvor a výraznou mierou ovplyvnili hospodársky, kultúrny a spoločenský vývoj tohto územia. Sobotište bolo dokonca sídlom habánskeho biskupa a metropolou habánov v Uhorsku. Z charakteristických habánskych objektov tu ešte dnes možno nájsť radnicu, kaplnku, školu, džbankársku dielňu, mlyn a sedem domov.

 


Zdroj: Biele Karpaty - ISBN 978-80-88975-77-8

Tip na výlet - rieka Myjava

 

Myjava je najväčším ľavostranným prítokom Moravy na slovenskom území. Zbiera vodu z povodia s rozlohou 806 km štvorcových. Myjava pramení tesne za štátnou hranicou pod Šibenickým vrchom v nadmorskej výške 674 m. kým sa voda z jej prameňa dostane do Moravy, prekoná vzdialenosť 79 km a výškový rozdiel 525 m. Len v hornom úseku má Myjava povahu horského potoka. Pri Starej Myjave vstupuje do Myjavskej pahorkatiny, ktorou preteká širokou kľukatou dolinou. Malebnosťou vyniká najmä úsek medzi Turou Lúkou a Hornou Dolinou. Pri Jablonici Myjava vstupuje na Záhorskú nížinu. Blízko Senice prijíma z pravej strany svoj najväčší prítok – Teplicu. Na poslednom úseku tečie Myjava do Moravy ako pokojná nížinná rieka.

 

V západnej časti Bielych Karpát je najväčším vodným tokom Chvojnica. Pramení na západnom svahu Žalostinej. V hornom úseku tečie krásnou kopaničiarskou krajinou. Pri Lopašove vstupuje do Chvojnickej pahorkatiny a pri Holíči ústí do Moravy. Na svahu masívu Čupy pramení Zlatnícky potok. Preteká Zlatníckou dolinou a pri Skalici sa napája na ľavobrežné umelé kanály Moravy.

Najväčším tokom na moravskej strane Žalostinskej vrchoviny je Radějovka. Tečie do Moravy malebnou vinohradníckou krajinou. Strednú časť Bílých Karpát odvodňuje Velička. V pohorí tečie len jej krátky horný úsek povyše Velkej nad Veličkou. Medzi pramenným úsekom Veličky a protiľahlou Teplicou je veľmi nevýrazné rozvodie. Nachádza sa asi 1 km severne od hraničného priechodu Vrbovce – Velká nad Veličkou. Podstatne výdatnejším zdrojom vody je Hrubý potok pretekajúci romantickým Filipovským údolím. Severné svahy Javořinskej a Lopenickej hornatiny patria do povodia Olšavy, ktorá pramení blízko hlavného chrbta povyše Pitína. Pri Bojkoviciach vstupuje Olšava do Hluckej pahorkatiny a v Dolnomoravskom úvale ústi do Moravy.   

  

Prírodné jazerá v turistickej oblasti Biele Karpaty – Bílé Karpaty chýbajú. Prírodu tu však nahradil človek, ktorý vytvoril viacero menších vodných plôch zahradením bielokarpatských potokov. V Myjavskej pahorkatine vznikla na Teplici pri Senici vodná nádrž Kunov a na Kostolníku pri Starej Turej vybudovali dve priehrady – Dubník – Bánov a Dubník. V Bielych Karpatoch sa nachádza aj niekoľko menších nádrží. Príjemné kúpanie v lete ponúka vodná nádrž Stará Myjava postavená na hornom toku Myjavy. Na moravskej strane vznikla zahradením Radějovky vodná nádrž Lučina. Na Nivničke, ktorá je ľavostranným prítokom Olšavy, stojí vodná nádrž Ordějov. Zaujímavé jazierko sa nachádza pri motoreste Rasová na ceste zo Starého Hrozenkova do Uherského Brodu. Vzniklo zaplavením opusteného lomu Rasová.

 

Prevažne flyšové Biele Karpaty a Myjavská pahorkatina nemajú vhodný substrát na akumulovanie väčšieho množstva podzemnej vody. Spôsobuje to výskyt málo priepustných hornín. Vhodnejšie podložie sa nachádza len v bradlovom pásme so šošovkami priepustných vápencov. Lesný kryt má preto v tejto oblasti veľmi dôležitú úlohu zabraňovať príliš rýchlemu odtoku vody. Výskyt minerálnych vôd je pomerne zriedkavý. Je tu len niekoľko menej výdatných kyseliek a prameňov, na ktorých sa vyzrážal penovec (iniciálna forma travertínu). Za minerálnymi prameňmi a kúpeľmi však netreba chodiť ďaleko. V susedstve turistickej oblasti Biele Karpaty  - Bílé Karpaty je viacero významných kúpeľov (napr. Nimnica a Trenčianske Teplice na slovenskej strane a Luhačovice na moravskej strane).

 

Zdroj: Biele Karpaty - ISBN 978-80-88975-77-8

Nachádzaš sa tu: Domov