banovecko

Tipy na výlety

Najzápadnejším východiskom turistických výletov do Bielych Karpát je mesto Skalica (trasy č. 1, 2 a 37), ktoré sa po prvý raz spomína v roku 1217. V 14. storočí sa Skalica stala slobodnou trhovou osadou a v roku 1372 slobodným kráľovským mestom, vďaka čomu sa postupne vyrovnala vtedajším najvýznamnejším mestám na území dnešného Slovenska. Jej symbolom a najhodnotnejšou stavebnou pamiatkou je románska Rotunda sv. Juraja. Stojí na malom návrší na okraji mesta a patrí medzi najkrajšie románske stavby na Slovensku. Postavili ju ako hradný kostolík pravdepodobne v 12. storočí. Tvorí ju polkruhová svätyňa a kruhová loď, ktoré sa zachovali v pôvodnej podobe. Rotundu na začiatku 15. storočia upravili a začlenili do hradieb. Vo vnútri sú po oboch stranách oblúka gotické nástenné maľby predstavujúce sv. Juraja, ako zápasí s drakom. V blízkosti rotundy sa zachovali časti gotických mestských hradieb a brány. Zvyšky mestských hradieb, ktoré vybudovali po povýšení Skalice na slobodné kráľovské mesto, sa zachovali aj po obvode mesta. Dominantou hlavného skalického námestia je rímskokatolícky farský Kostol sv. Michala. Pôvodne gotickú stavbu z roku 1372 neskôr viackrát prestavali. Na kostole sa zachovali niektoré gotické prvky a renesančne upravená veža s arkádami. Pôvodne gotický Kostol Panny Márie a kláštor františkánov pochádzajú z druhej polovice 15. storočia. Vybudovali ich pri mestských hradbách, kde v stredoveku bývala chudoba. Tvoria jednotný komplex postavený okolo záhrady, ktorú z troch strán uzatvára budova kláštora a z jednej strany stavba kostola. Evanjelici si v polovici 17. storočia v meste postavili kostol a kláštor, ktorý začiatkom 19. storočia prestavali na nemocnicu. Súčasný evanjelický kostol je ukážkou klasicistického slohu s prvkami baroka. Postavili ho v roku 1796 ako tolerančný chrám bez veže, ktorú dostavali v roku 1938 podľa projektu D. Jurkoviča. Zo svetských stavieb si pozornosť zaslúži neskororenesančná radnica z prvej tretiny 17. storočia. V druhej polovici 19. storočia k nej pristavili poschodie s klasicistickou fasádou. Na námestí zaujme renesančná Gvadányiho kúria (dnes mestská knižnica) a niekoľko meštianskych domov. Jednou z najkrajších stavieb v meste je secesná budova kultúrneho domu, v ktorom sídli Záhorské múzeum s historickou, archeologickou a národopisnou expozíciou. Ide o budovu bývalého Spolkového domu, ktorá patrí medzi najoriginálnejšie na Slovensku. Jednoposchodovú stavbu postavili v roku 1905 podľa návrhu D. Jurkoviča. Jej priečelie zdobí mozaika inšpirovaná kresbami M. Aleša.

Od stredoveku bolo neoddeliteľnou súčasťou života Skaličanov vinohradníctvo. Mesto dodnes obklopujú vinohrady s pozoruhodnými vinohradníckymi domami a vínnymi pivnicami. Keďže v Skalici sa nachádza množstvo pamiatkových objektov zasadených do nádherného prostredia okolitých vinohradov, trasa č. 1 je nenáročnou prechádzkou centrom a okolím mesta. Trasa č. 2 vedie do rekreačného zázemia mesta – do Zlatníckej doliny, a spája Skalicu s moravským mestom Sudoměřice. Severne od neho sa nachádza unikátna pamiatková rezervácia vínnych pivníc Plže. Nádherné ornamenty na bielych pivničných stenách a výborné víno sú estetickým a gurmánskym zážitkom.

Aj trasu č. 3 možno nazvať slovensko-moravská, pretože vedie zo Zlatníckej doliny do juhomoravského mesta Strážnice. Vchádza do neho Skalickou bránou, jednou z brán, ktoré v minulosti tvorili pevnostný systém mesta. K najväčším atrakciám Strážnice patrí Muzeum vesnice jihovýchodní Moravy reprezentujúce ľudovú architektúru z moravského Slovácka a neorenesančný zámok postavený na mieste hradu z 13. Storočia. V zámku sa nachádza expozícia Nástroje lidové hudby v České republice, najrozsiahlejšia zbierka ľudových nástrojov v strednej Európe. Do Strážnice je ideálne prísť koncom júna, pretože v tomto termíne sa v zámockom areáli každoročne organizuje jeden z najkrajších folklórnych festivalov v Českej republike. Trasa č. 4 oboznamuje nielen s pamätihodnosťami Strážnice, ale aj s novodobou turistickou atrakciou Slovácka – Baťovým plavebným kanálom. Kanál dlhý takmer 50 km pomenovali podľa zlínskeho podnikateľaTomáša Baťu, ktorý spolufinancoval jeho výstavbu. V tridsiatych rokoch 20. storočia na ňom pracovalo takmer 1 500 robotníkov. Do prevádzky ho uviedli v roku 1938. Okrem vodohospodárskych cieľov slúžil ako vodná cesta na lacnú prepravu surovín. Závlahový systém a vodná doprava po kanáli sa využívali do roku 1960. Pre turistické účely kanál obnovili v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Plavba po kanáli je v súčasnosti veľmi obľúbená a patrí k nevšedným turistickým zážitkom.

S malebným krajom vinohradov a sadov nazývaným Dolňácko, ktorý sa rozprestiera od Strážnice po Tasov, sa možno zoznámiť počas ďalšej túry. Trasa č. 5 je súčasťou Cesty Marie Kudeříkové, protifašistickej bojovníčky, ktorú v roku 1943 popravili nacisti. Na Dolňácko je najkrajší pohľad z rozhľadne stojacej na vrchole Travičnej. Vidieť z nej aj vodnú nádrž Lučina (trasy č. 5, 6, 37 a 38), ktorá sa nachádza v peknom prostredí pod lesmi južných svahov Šumárnika (398 m). Najmä v letných mesiacoch je príjemným spestrením výletu kúpanie vo vodnej nádrži spojené s občerstvením v niektorom z viacerých reštauračných zariadení.

Trasy č. 6 a 7 vedú malebným kopcovitým krajom lúk a zmiešaných lesov nazývaných Horňácko. Rozprestiera sa okolo obce Velká nad Veličkou, ktorá je centrom slováckeho Horňácka. Každoročne sa tu organizujú letné Horňácke folklórne slávnosti, počas ktorých sa turisti môžu oboznámiť s miestnymi tradíciami a ľudovými krojmi. Mimoriadne pôsobivou technickou pamiatkou v okolí Velkej nad Veličkou je Kuželovský mlyn. Veterný mlyn holandského typu, ktorý sa nazýva aj Kuželovský větrák, postavili v roku 1842. V prevádzke bol do roku 1940 a v súčasnosti je v správe Technického múzea v Brne. Obľúbeným rekreačným zázemím Horňácka je Filipovské údolie. Preslávilo sa tzv. filipovskými púťami, ktoré v druhej polovici 19. storočia organizovala najskôr Mestská beseda v Uherskom Hradišti a neskôr Beseda  v Uherskom Ostrohu. Šlo o tábory „zblíženia uhorskej a moravskej Slovače“ pod vedením J. M. Hurbana.

Aj na slovenskej strane sa vyvinula rázovitá oblasť s typickým kopaničiarskym osídlením. Prvou väčšou osadou na tomto území bola v súčasnosti skôr rekreačná obec Stará Myjava. Jej turistickou atrakciou je vodná nádrž Stará Myjava s plážovým kúpaliskom, ubytovacími zariadeniami a rekreačnými chatami (trasa č. 8). Malebná poloha vodnej nádrže uprostred zalesnených vrchov a čistá voda lákajú každoročne množstvo dovolenkárov. Nad vodnou nádržou sa nachádza stredisko zimnej rekreácie s lyžiarskymi vlekmi, lyžiarskou školou a so stravovacími zariadeniami. Ďalším rázovitým sídlom slovensko-moravského pomedzia je obec Vrbovce (trasa č. 9), v ktorej sa okrem pôvodnej kopaničiarskej architektúry zachovali viaceré tradície a obyčaje. Aj v súčasnosti si najmä staršie ženy obliekajú kroj nielen počas sviatkov, ale aj v pracovné dni. S históriou Vrboviec sa možno oboznámiť vo Vrbovčianskej izbe, ktorá sa nachádza niekoľko metrov povyše obecného úradu. Nad obcou možno vyjsť na najvyšší vrch Žalostinskej vrchoviny Žalostiná, ktorý ponúka nádherné ďaleké na Myjavskú pahorkatinu a Biele Karpaty (trasa č. 10).

Južne od Žalostinej sa nachádza rázovitá obec Sobotište (trasa č. 11), ktorá sa od roku 1530 vyvíjala ako mestečko s jarmočným právom jej históriu pripomína renesančno-barokový kaštieľ s nárožnými vežami stojaci na námestí. Prestavali ho z pôvodného hradu. Súčasnú podobu získal po rokokovo-klasicistickej úprave v druhej tretine 18. storočia. V objekte kaštieľa sa nachádza Múzeum Samuela Jurkoviča s expozíciou dejín slovenského družstevníctva. Súčasťou jeho zbierok sú aj predmety približujúce život a prácu habánov, ktorí mali v Sobotišti jedno zo svojich centier. V 16. a 17. storočí tu vybudovali habánsky dvor a výraznou mierou ovplyvnili hospodársky, kultúrny a spoločenský vývoj tohto územia. Sobotište bolo dokonca sídlom habánskeho biskupa a metropolou habánov v Uhorsku. Z charakteristických habánskych objektov tu ešte dnes možno nájsť radnicu, kaplnku, školu, džbankársku dielňu, mlyn a sedem domov.

Zdroj: Biele Karpaty - ISBN 978-80-88975-77-8