Vyznamne osobnosti
„V histórii mesta Bánoviec nad Bebravou a okolia máme prekvapivo veľa významných osobností, ktoré sa tu narodili, pôsobili, tu žili alebo žijú. Mnoho z nich nás málo oslovujú, neprihovárajú sa nám. Iné z tohto regiónu sú nám veľmi známe, prekročili jeho hranice, ba i hranice Slovenska. Čitateľovi sa utvorí obraz o živote a tvorbe významných osobností, ktoré sa svojím životom a dielom zaslúžili o rozvoj slovenskej literatúry, reči, kultúry, architektúry a iných oblastí rozvoja nášho národa.
Svojou činnosťou, životom a tvorbou majú veľký nadregionálny, často národný aj nadnárodný význam. Mnohé z týchto osobností nemali možnosť študovať doma, preto odchádzali za vzdelaním do cudziny, mnohí neboli uznaní a ich diela vyšli až po ich smrti alebo v nedávnej minulosti. Príčinou, okrem iného, bol aj nedostatok financií, alebo náboženská či iná svetská cenzúra daného spoločenského zriadenia. No aj keď žili mimo svojho rodiska či domova, vo svojej tvorbe sa k nemu vracali. Boli a sú to ľudia, ktorí si zaslúžia našu pozornosť, lebo ich dielo má pre nás veľký význam. Zostali po nich hodnoty v podobe románov, zbierok, divadelných diel, filmov, opier, básní, náboženskej literatúry a omší, náučnej a ľudovovýchovnej literatúry, architektonické, maliarske, sochárske a hudobné skvosty, ako aj mnohé diela, ktoré zostali v rukopisoch a čakajú na svojich vydavateľov.
Poznatky o uvádzaných osobnostiach možno nájsť v rôznych encyklopédiách, monografiách, antológiách, v odbornej, knižnej a časopiseckej literatúre.“
ČEPČEKOVÁ ELENA
Je nositeľkou Ceny Fraňa Kráľa. Narodila sa 26. januára 1922 v Dolnej Ždani. Študovala v Banskej Bystrici a vo Zvolene. Od r. 1980 žila v Bánovciach nad Bebravou až do 28. 5. 1986, kedy sa presťahovala do Bratislavy – Nové Mesto. Čepčeková patrí k povojnovým generáciám autorov pre deti a mládež so širokým tematickým a druhovým rozpätím. Jej tvorba je adresovaná najmenším čitateľom – leporelá až po dospievajúcu mládež – dievčenský román. E. Čepčeková sa striedavo venovala poézii i próze. Charakterizuje ju nielen tematická a druhová rôznorodosť, ale aj schopnosť pohotovo reagovať na súčasnosť, na aktuálne potreby dobových požiadaviek – próza Černobodka (1953), zbierka básní Hrdinovia (1956). Uprednostňovala dobovo aktuálne etické problémy ako je dieťa z rozháranej rodiny – Vierino veľké tajomstvo (1966) s autobiografickými prvkami a novela Marcela, neplač (1961). V knihe Mýlka neplatí (1964) zobrazila citové prejavy mladej hrdinky v nových spoločenských podmienkach. Tieto diela sú nielen dokladom umeleckej zrelosti autorky, ale vhodne zapĺňajú aj dlho pociťovanú medzeru v literatúre, ktorú tvorí rozvoj citovej výchovy mladých dievčat.
DUBČEK ALEXANDER
Narodil sa v Uhrovci 27. novembra 1921 v rodine Štefana Dubčeka, v dome, v ktorom sa
v r. 1815 narodil Ľudovít Štúr. Alexander Dubček sa vyučil za strojného zámočníka v Dubnici, kde aj pracoval. V r. 1939 vystúpil do komunistickej strany. Zapájal sa do ilegálnej činnosti SNP a bol priamym účastníkom SNP v r. 1944, v ktorom bol zranený. Od r. 1945-49 pracoval v trenčianskej droždiarni a od r. 1949 sa stal významným funkcionárom KSS, kde zastával rôzne funkcie, najprv v okresnom, potom v oblastnom a neskôr v krajskom rámci. V r. 1951-1954 bol poslancom Národného zhromaždenia, potom mal rôzne funkcie na ÚV KSS. Od 1952-55 študoval na právnickej fakulte UK v Bratislave a od r. 1955-58 na Vysokej škole spoločenských vied v Moskve. Od r. 1963 do januára 1969 bol 1. tajomníkom ÚV KSS, určitý čas poslancom Slovenskej národnej rady a poslancom Federálneho zhromaždenia. 5. 1. 1968 bol zvolený za 1. tajomníka ÚV KSČ a túto funkciu zastával do 17. 4. 1969. Za svojho života získal A. Dubček veľa ocenení a uznaní, ale zažil aj veľa hanby, poníženia a pokory. Získal Čestný doktorát bolonskej univerzity, Cenu Andreja Sacharova v Štrassburgu, Čestný doktorát Univerzity Komenského v Bratislave.
A. Dubček mal veľa priateľov, poznali ho ľudia hádam na celom svete. Svojou osobnosťou veľmi zviditeľnil Slovensko a v rokoch, keď bol doma pod policajným dozorom, ho vo svete prijímali veľmi srdečne.
MÁRIA ĎURÍČKOVÁ
Občianskym menom Masaryková. Pochádza z roľníckej rodiny. Narodila sa 29. 9. 1919 vo Veľkej Slatine, teraz Zvolenská Slatina. Po absolvovaní Učiteľského ústavu v Lučenci učila na viacerých miestach Slovenska a v r. 1940-41 v Žitnej (Žitná Radiša) a v r. 1941-45 v Omastinej. Bola šéfredaktorka pôvodnej tvorby pre deti a mládež a neskôr ako vedúca redaktorka obnoveného časopisu Slniečko. Od r. 1971 sa venuje profesionálne literárnej tvorbe a prekladaniu. Od r. 1951 publikovala v časopise Zornička a Ohník a vydala veršovanú knihu Rozprávka o dedovi Mrázovi a leporelo Zajko a líška, kde čerpala z folklórnej rozprávky. V zbierke veršov Čarovná píšťalka využila folklórne prvky aktuálneho a pritom citového subjektívneho obsahu.
Postupne prešla Ďuríčková k epickej próze, ktorá sa uberá dvoma smermi, zodpovedajúcimi druhovej forme a vekovému adresátovi: 1. Realistická próza pre staršie deti a dospievajúcu mládež, 2. Rozprávky.
Čitateľsky veľmi úspešné sú knihy Janka a Danka, Danka a Janka v rozprávke, O Guľkovi Bambuľkovi, kde klbko vlny z rozpáranej rukavičky je oživeným rozprávkovým hrdinom. M. Ďuríčková je jedna z najvýznamnejších slov. spisovateľov pre deti a mládež. Je nositeľkou Európskej ceny za detskú literatúru „Provencia di Trento“, Čestného diplomu H. CH Andersena a slovenskej Ceny Fraňa Kráľa.
JÁNOŠÍK ANTON
Pseudonym Bánovčan. Narodil sa v Bánovciach nad Bebravou v r. 1904. Tu navštevoval meštiansku školu, študoval v Trenčíne a v Bratislave a na Filozofickej fakulte v Poitiers. Bol profesorom v Kláštore pod Znievom, v Malackách a na maďarskom gymnáziu v Košiciach, potom v Martine, v Žiline a niekoľko rokov externý redaktor MS. Zomrel 26. 11. 1971 v Martine. Zomrel 26. 11. 1971 v Martine.
V jazykovede sa zameral na výskum kultúry reči. Objasňoval hlbšie zákonitosti jazyka v tesnom spojení s ľudovou rečou. Bol spoluzakladateľom časopisu Slovenská reč, ktorú v Martine redigoval s J. Škultétym (1939 - 45). V MS zbieral s E. Jónom materiál na slovník slovenského jazyka, z ktorého časť vyšla knižne, z časti slúžil ako základ akademického Slovníka slov. jazyka.
V dialektológii sa zameral na bánovské nárečie, v ktorom pripravoval monografiu v hláskosloví, na výskum kvantity, na morfológiu. Preceňoval úlohu nárečia vo vývoji kultúry reči, nedoceňoval štylistickú diferenciáciu prostriedkov spisovného jazyka, bránil sa prenikaniu cudzích jazykov. Prispieval do Slovenských pohľadov, Kultúry slova a i. Bol člen redakčnej rady Slovenská reč a od r. 1971 člen Slovenskej jazykovej spoločnosti SAV. Z diela knižne vyšli: Slovník spisovného jazyka slovenského, Z bánovského nárečia, Sborník na počesť Jozefa Škultétyho, Zo slovenskej kvantity, Slovenská reč, Zámenné skloňovanie v Bánovskom nárečí, Zborník MS a iné.
JESENSKÝ JANKO
Pôsobil v Bánovciach nad Bebravou od r. 1905 do odchodu na vojnu začiatkom augusta 1914. Narodil sa v rodine významného národného a kultúrneho pracovníka v Martine 30. 12. 1874. Z tohto obdobia sa zachoval list, kde Jesenský píše svojmu priateľovi Jaroslavovi Zatloukalovi: „Usadil som sa ako advokát v Bánovciach nad Bebravou vo februári 1906 čisto z národnej nadšenosti na pozvanie nebohého Dr. Jozefa Minárika, vtedy lekára vo Veľkej Bytči, ktorý chcel mať v Bánovciach nad Bebravou advokáta Slováka a právneho radcu pre vtedy ním založenú Ľudovú banku. Janko Jesenský zomrel v Bratislave 27. 12. 1945. Dom v ktorom prežil 15 rokov svojho plodného života v Bratislave sa zachoval a je v ňom literárne múzeum J. Jesenského. Pochovaný je v Martine. Bol mu udelený titul Národný umelec dňa 27. 11. 1945. V Bánovciach nad Bebravou sa zachoval jeho dom, dnes s pamätnou tabuľou, na ulici pomenovanej jeho menom. Je to pamiatka, ktorá nás núti zamyslieť sa nad desaťročným pôsobením Janka Jesenského v Bánovciach nad Bebravou.
MÓRIC RUDOLF
Na Učiteľskej akadémii v Bánovciach nad Bebravou študoval národný umelec, nositeľ Ceny Fraňa Kráľa, za tvorbu pre deti a mládež, Rudo Moric (narodený 27. 3. 1921 v Sučanoch, okr. Martin). Absolvoval externé štúdium na Pedagogickej fakulte UK v Trnave, kde získal doktorát filozofie. Po oslobodení sa stal najplodnejším a najčítanejším autorom prózy pre deti. Prispieval do rôznych časopisov: Priateľ dietok, Okienko, Záhorie, Slniečko, Naše rozprávky, Ohník, Zornička a Pionierske noviny. Tiež prispieval v pedagóg. časopisoch ako Mladá tvorba, Zlatý máj, a iných, kde uverejňoval recenzie a kultúrno-publicistické príspevky.
R. Moric bol mimoriadne aktívny, pracoval v rôznych funkciách, v Zväze čsl. spisovateľov, bol predseda Kruhu priateľov detskej knihy na Slovensku. Za svoju prácu získal viacero cien – Cenu Slovenského literárneho fondu, Cenu vydavateľstva Mladé letá. Bol mu udelený titul Zaslúžilý umelec, Národný umelec a iné.
RIBAY JURAJ
Žil a tvoril v dobe, keď stredná Európa, zúbožená vojnami a nábožensky rozpoltená, prechádzala od feudalizmu ku kapitalizmu a hľadala východisko z danej situácie. Základné vzdelanie získal v Horných Ozorovciach, po zatvorení školy odišiel do Uhrovca ako 12-ročný do Evanjel. gymnázia v Banskej Štiavnici, do Modry a Šoporne. Ribay bol jedným zo zakladateľov a spolupracovníkov Starých novín literárního umění a sám sa pokúšal založiť Učenú slovanskú spoločnosť a vypracoval jej program a stanovy. Ribay ako popredný slovenský osvietenec sa aktívne zapojil aj do ľudovo výchovnej činnosti. Knižne vydal diela: Pravidlá morestnosti aneb zdvorilosti jako i opatrnosti a zachování zdraví mládeži a těm, kterí toho ješte potrebují obětováná. Je to drobné dielko – asi 60-stranové a má tri kapitoly:
- O morestnosti aneb zdvorilosti
- O opatrnosti aneb najprednejšie pravidlá opatrnosti
- Pravidlá ochrany zdravia
Juraj Ribay bol významným a cenným človekom, veľkým prínosom pre náš národ. Zaslúžil sa o to ako spisovateľ, jazykovedec, etnograf, publicista a zberateľ. Na jeho počesť je v Bánovciach nad Bebravou umiestená pamätná tabuľa na ulici J. Jesenského.
ŠTÚR ĽUDOVÍT
Najvýznamnejšou slovenskou osobnosťou romantického obdobia slovenskej literatúry a súčasne i národnooslobodzovacieho hnutia v druhej tretine 19. storočia bol bezpochyby Ľudovít Štúr. Narodil sa 29. 10. 1815 v učiteľskej rodine Samuela Štúra v Uhrovci. Ľudovít Štúr vyrástol v harmonickom rodinnom prostredí s vysokými mravnými a duchovnými zásadami. U svojho otca získal základné vzdelanie. Ako 12-ročný opúšťa rodný kraj
a odchádza študovať do Rábu (dnes Györ), kde sa naučil nielen maďarsky, ale aj nemecky. Ďalej študoval v Bratislave na evanjelickom lýceu a na univerzite v Halle. V Rábe získal prvé informácie o dejinách Slovanov a o dielach J. Kollára a iných slovenských spisovateľov.
     
|
Vyznamne osobnosti