banovecko

ZDRUŽENIE OBCÍ BÁNOVECKO

 

Cezhraničná spolupráca slovenského a českého mikroregiónu v projekte „SPOZNAJ A CESTUJ“

 Mikroregión Bánovecko bol založený v roku 2003 na ustanovujúcom sneme ako záujmové združenie "Združenie obcí Bánovecko". Základnou myšlienkou pre vznik mikroregiónu bol rozvoj spoločenského, kultúrneho, ekonomického a hospodárskeho života.
Zakladajúcimi obcami boli: Bánovce nad Bebravou, Brezolupy, Dubnička, Dvorec, Horné Naštice, Ľutov, Miezgovce, Prusy. V súčasnosti má mikroregión 15 členov. Cieľom združenia je iniciovanie a podpora rozvojových projektov a ich realizácia na území mikroregiónu Bánovecko, teda v katastroch obcí Bánovce nad Bebravou, Brezolupy, Dubnička, Dvorec, Horné Naštice, Ľutov, Miezgovce, Veľké Chlievany, Prusy, Pravotice, Dolné Naštice, Otrhánky, Haláčovce, Podlužany a Ruskovce, ktoré sú členmi združenia.

Čítať ďalej...

Bílokarpatské vulkanity

V oblasti medzi Bojkovicami a Starým Hrozenkovom sa nachádza niekoľko zaujímavých kameňolomov, kde na zemský povrch vystupujú treťohorné vulkanity. V lome Bučník pri Komni možno vidieť andezity bohaté na rozličné minerály. Spomedzi 51 rozličných nerastov je zaujímavý najmä vzácny porcelanit, ktorý sa využíva na výrobu šperkov. Ďalší andezitový lom sa nachádza pri Nezdeniciach. Opustený lom nad Starým Hrozenkovom je zaujímavý prítomnosťou sopečných hornín s charakteristickou stĺpovitou odlučnosťou.

 

Východne od Hrozenkovskej doliny sa rozkladá východná časť Lopeníckej hornatiny s krajinársky veľmi príťažlivou kopaničiarskou oblasťou. Má podobný charakter ako Súčanská vrchovina na slovenskej strane. Tvoria ju ploché horské chrbty oddelené širokými dolinami. Najvyšší vrch Lokov (738 m) len mierne prevyšuje okolité plošiny s nadmorskou výškou nad 600 m.

 

Tajomný vrch Lokov

 

Na vrchu Lokov pri Krhove sa traduje, že je dutý. V jeho útrobách sa vraj skrýva veľké a bohaté mesto. Spolu so sídlom a s jeho obyvateľmi sa pod zem prepadol aj veľký poklad, ktorý nedáva spávať mnohým ľuďom v okolí. Najbližšie k jeho získaniu mali podľa povesti pastieri kráv. Venoval im ho černokňažník ako odmenu za to, že mu ponúkli čerstvé kravské mlieko. Muž odetý do čierneho postavil pred chlapov kopu zlata a drahokamov, aby si nabrali, koľko unesú. Pastierom sa však málilo, a tak utekali do dediny po volský záprah. Keď sa však na Lokov vrátili, černokňažník i poklad boli už preč.

 

Dôležitým geomorfologickým predelom východnej časti Bílých Karpát je dolina Vláry. Na severovýchod od Vlárskeho priesmyku sa rozprestiera Chmelovská hornatina. Jej slovenským náprotivkom sú podcelky Kobylináč a Kýčerská hornatina. Medzi dvojicu vysokých zalesnených chrbtov sa vklinila široká brázda, ktorou preteká Nedašovský potok. V južnom chrbte hornatiny sa nachádza najvyšší Holý vrch (830 m), severný chrbát kulminuje pohraničnou Končitou (817 m). Na západnej strane Chmelovská hornatina susedí s Luhačovickou vrchovinou, ktorá tvorí vyššiu východnú časť Vizovickej vrchoviny. Lyský priesmyk ju oddeľuje od Pulčinskej hornatiny v južnej časti Javorníkov.

 

Myjavská pahorkatina je geomorfologickým celkom oblasti Slovensko-moravské Karpaty. Vytvára prechod medzi Bielymi Karpatmi a Malými Karpatmi, voči ktorým je zníženinou. Zároveň však tvorí vyvýšené územie, ktoré oddeľuje Záhorskú nížinu na západe a Trenčiansku kotlinu na východe. V treťohorách bolo toto územie morským prielivom spájajúcim moria v oblasti Viedenskej a Panónskej panvy. Geologická stavba Myjavskej pahorkatiny sa podobá na geologickú stavbu Bielych Karpát. Väčšina jej územia je flyšová, len malú časť budujú vápencové šošovky bradlového pásma. Pásmo bradiel sa v oblasti Branča vynára spod sedimentov Záhorskej nížiny a tiahne sa na východ do predpolia Bielych Karpát. Veľká časť územia nepresahuje nadmorskú výšku 400 m. Nad túto vrstevnicu vystupujú izolované široké vyvýšeniny. Najvýraznejší je masív Bradla (543 m) na juhovýchodnom okraji pahorkatiny. Na jeho vrchole, ktorý je turisticky hojne navštevovaný, stojí Mohyla M. R. Štefánika. Napriek názvu však Bradlo nie je bradlom. Z geologického hľadiska sa masív podobá na neďaleký podcelok Malých Karpát Brezovské Karpaty. Skutočnými bradlami sú Brančské bradlá, ktoré sa tiahnu v rovnobežkovom smere od Podbranča k Myjave. Na najvyššom z nich stoja zrúcaniny hradu Branč (475 m).

 

Na Myjavskej pahorkatine prevláda pahorkatinový typ reliéfu. Systém oblých chrbtov tu zväčša neprevyšuje dná dolín o viac ako 100 m. Tento typ reliéfu je krajinársky veľmi zaujímavý. Jeho malebnosť zvyšujú osamelo stojace domy alebo skupiny domov, ktoré sa nazývajú kopanice.

 

Oblasti medzi Bojkovicami a Starým Hrozenkovom sa nachádza niekoľko zaujímavých kameňolomov, kde na zemský povrch vystupujú treťohorné vulkanity. V lome Bučník pri Komni možno vidieť andezity bohaté na rozličné minerály. Spomedzi 51 rozličných nerastov je zaujímavý najmä vzácny porcelanit, ktorý sa využíva na výrobu šperkov. Ďalší andezitový lom sa nachádza pri Nezdeniciach. Opustený lom nad Starým Hrozenkovom je zaujímavý prítomnosťou sopečných hornín s charakteristickou stĺpovitou odlučnosťou.

 

Východne od Hrozenkovskej doliny sa rozkladá východná časť Lopeníckej hornatiny s krajinársky veľmi príťažlivou kopaničiarskou oblasťou. Má podobný charakter ako Súčanská vrchovina na slovenskej strane. Tvoria ju ploché horské chrbty oddelené širokými dolinami. Najvyšší vrch Lokov (738 m) len mierne prevyšuje okolité plošiny s nadmorskou výškou nad 600 m.

 

Tajomný vrch Lokov

 

Na vrchu Lokov pri Krhove sa traduje, že je dutý. V jeho útrobách sa vraj skrýva veľké a bohaté mesto. Spolu so sídlom a s jeho obyvateľmi sa pod zem prepadol aj veľký poklad, ktorý nedáva spávať mnohým ľuďom v okolí. Najbližšie k jeho získaniu mali podľa povesti pastieri kráv. Venoval im ho černokňažník ako odmenu za to, že mu ponúkli čerstvé kravské mlieko. Muž odetý do čierneho postavil pred chlapov kopu zlata a drahokamov, aby si nabrali, koľko unesú. Pastierom sa však málilo, a tak utekali do dediny po volský záprah. Keď sa však na Lokov vrátili, černokňažník i poklad boli už preč.

 

Dôležitým geomorfologickým predelom východnej časti Bílých Karpát je dolina Vláry. Na severovýchod od Vlárskeho priesmyku sa rozprestiera Chmelovská hornatina. Jej slovenským náprotivkom sú podcelky Kobylináč a Kýčerská hornatina. Medzi dvojicu vysokých zalesnených chrbtov sa vklinila široká brázda, ktorou preteká Nedašovský potok. V južnom chrbte hornatiny sa nachádza najvyšší Holý vrch (830 m), severný chrbát kulminuje pohraničnou Končitou (817 m). Na západnej strane Chmelovská hornatina susedí s Luhačovickou vrchovinou, ktorá tvorí vyššiu východnú časť Vizovickej vrchoviny. Lyský priesmyk ju oddeľuje od Pulčinskej hornatiny v južnej časti Javorníkov.

 

Myjavská pahorkatina je geomorfologickým celkom oblasti Slovensko-moravské Karpaty. Vytvára prechod medzi Bielymi Karpatmi a Malými Karpatmi, voči ktorým je zníženinou. Zároveň však tvorí vyvýšené územie, ktoré oddeľuje Záhorskú nížinu na západe a Trenčiansku kotlinu na východe. V treťohorách bolo toto územie morským prielivom spájajúcim moria v oblasti Viedenskej a Panónskej panvy. Geologická stavba Myjavskej pahorkatiny sa podobá na geologickú stavbu Bielych Karpát. Väčšina jej územia je flyšová, len malú časť budujú vápencové šošovky bradlového pásma. Pásmo bradiel sa v oblasti Branča vynára spod sedimentov Záhorskej nížiny a tiahne sa na východ do predpolia Bielych Karpát. Veľká časť územia nepresahuje nadmorskú výšku 400 m. Nad túto vrstevnicu vystupujú izolované široké vyvýšeniny. Najvýraznejší je masív Bradla (543 m) na juhovýchodnom okraji pahorkatiny. Na jeho vrchole, ktorý je turisticky hojne navštevovaný, stojí Mohyla M. R. Štefánika. Napriek názvu však Bradlo nie je bradlom. Z geologického hľadiska sa masív podobá na neďaleký podcelok Malých Karpát Brezovské Karpaty. Skutočnými bradlami sú Brančské bradlá, ktoré sa tiahnu v rovnobežkovom smere od Podbranča k Myjave. Na najvyššom z nich stoja zrúcaniny hradu Branč (475 m).

 

Na Myjavskej pahorkatine prevláda pahorkatinový typ reliéfu. Systém oblých chrbtov tu zväčša neprevyšuje dná dolín o viac ako 100 m. Tento typ reliéfu je krajinársky veľmi zaujímavý. Jeho malebnosť zvyšujú osamelo stojace domy alebo skupiny domov, ktoré sa nazývajú kopanice.

 

Zdroj: Biele Karpaty - ISBN 978-80-88975-77-8

Informačné centrum rozširuje ponuku

Čerstvou novinkou, ktorú ponúka Informačné centrum v našom meste sú bábiky šúpolienky.

Bábiky v tradičnom odeve, znázorňujúce dedinské práce z čias našich starých materí, si získali veľkú obľúbenosť  po celom Slovensku. Pripomínajú nám históriu našej krajiny a ľudia si ich radi vystavia vo svojej domácnosti alebo darujú ako suvenír priateľom do zahraničia. Šúpolienky sú vyrábané z kukuričných listov. Slovensko je jediným miestom kde sa šúpolienky vyrábajú. Bývajú vždy oblečené v pestrofarebných šatách a zachytávajú naše tradičné ľudové remeslá.  Príďte sa presvedčiť do Informačného centra na námestí, ktoré je otvorené vždy od pondelka do piatka v čase od 8.30 do 16.30 h. Tešíme sa na Vašu návštevu! Mgr. Nicole Mokráňová – Informačné centrum Bánovecko

untitled.jpg

Povesť o udatnom kastelánovi

 

Keď v roku 1241 na Považie vtrhli tatárske hordy, vršatský hradný pán Imrich sa ponáhľal ku kráľovskému vojsku Bela IV. Cestou však spolu so starým kastelánom Ondrejom Budiačom padol do tatárskeho zajatia. Z ťažkých okovov sa uväzneným nijako nedalo oslobodiť. Ondrej si preto malou sekerou uťal nohu a pomohol utiecť i svojmu pánovi. Imrich sa s ťažko zraneným kastelánom šťastne vrátil do Vršatca. Kráľ verného Ondreja Budiača povýšil do zemianskeho stavu a daroval mu Mikušovce. Odťatá noha v reťazi sa dostala aj do erbu tejto obce.

 

Takmer o 100 m vyššie ako hrad sa v susednom masíve nachádza zoskupenie skál známe pod názvom Vršatské bradlá – Javorníky (897 m). Na východe masív ukončuje skalnatý svah. Smerom na sever sa týči mohutná vyvýšenina Chmeľová (925 m) so skalnatým juhozápadným svahom. Z vrcholu druhého najvyššieho vrchu Bielych Karpát (ak počítame masív Veľkej a Malej Javoriny ako celok) je kruhový výhľad ďaleko presahujúci hranice pohoria. Bradlom je aj zalesnený izolovaný vrch Chotuč (795 m) ležiaci na juhovýchodnej strane Vršatských bradiel. Bradlové pásmo pokračuje aj na druhej strane Červenokamenskej doliny, kde sa týči pozoruhodné Červenokamenské bradlo. Má tvar štíhlej skalnej ihly, ktorá je neodmysliteľnou kulisou Červeného Kameňa. Pruh bradiel pretína aj susednú Lednickú dolinu. Na jej západnej strane sa nachádza Lednické bradlo. Na východnom okraji ostrého skalného hrebeňa postavili v 13. storočí hrad Lednica ako pohraničnú pevnosť chrániacu obchodnú cestu na Moravu. Odvážne postavený hrad na vápencovej skale je od roku 1710 ruinou.

 

Moravské Bílé Karpaty sa v mnohom podobajú na slovenské Biele Karpaty, avšak v niečom sa aj líšia. Odlišnosťou je napríklad fakt, že Bílé Karpaty nepresahujú susedné celky tak výrazne ako na slovenskej strane. Moravskej časti chýba pásmo bradiel, majú však lokálne sa vyskytujúce pozostatky po treťohornej sopečnej činnosti. Na juhozápade sa Bílé Karpaty začínajú Žalostinskou vrchovinou, ktorá má so slovenskou stranou spoločné nielen pomenovanie, ale aj mnoho charakteristických čŕt. Je prevažne zalesnená, má nevysoké oblé horské chrbty a široké doliny. Od Dolnomoravského úvalu sa smerom na východ dvíha nevysoký masív budovaný flyšovými horninami. Západná časť vrchoviny je nižšia s vrcholmi pod 500 m. Najvyšší vrch Kobyla (583 m) leží v pohraničnom chrbte vo východnej časti vrchoviny. Na jeho západnom svahu sa začína dolina Radějovky, v ktorej ležia rekreačné osady Lučina, Horní Mlýn a Dolní Mlýn. Od obce Javorník sa smerom na východ rozprestiera Javořinská hornatina nadväzujúca na slovenskú Javorinskú hornatinu. S ňou má spoločný úsek ústredného chrbta s najvyšším vrchom Bielych Karpát, ktorý Moravania nazývajú Velká Javořina (970 m). masívny vrch neklesá na moravskú stranu tak strmo ako na slovenskú. Dlhý severný svah sa znižuje do oblasti širokého rozvodneného chrbta medzi povodím Moravy a Váhu. Väčšie prevýšenie majú zalesnené svahy klesajúce na severozápad a severovýchod. Prvý klesá do hlbokej doliny Černého potoka, druhý sa strmo zvažuje do doliny Klanečnice.

 

Okolie obcí Strání a Březová má podobu širokej Stráňanskej kotliny zovretej medzi vysoké masívy Javoriny a Lopeníka. Nápadná zníženina na slovenskej strane nadväzuje na podcelok Beštiny. Tvoria ju dve paralelné doliny oddelené nevysokým chrbtom, ktorý kulminuje vrchom Nová hora (550 m). V západnej časti Stráňanskú kotlinu obmedzuje rozvodný chrbát s asymetrickým priečnym profilom. Do kotliny chrbát klesá krátkym a strmým svahom. Na opačnej strane sú dlhé a mierne klesajúce okrajové svahy, ktoré sa zvažujú po Hluckú pahorkatinu v západnej časti Vizovickej vrchoviny. Na západe sa rozvodný chrbát dvíha do rozložitej a masívnej Lopeníckej hornatiny, ktorá na slovenskej strane nadväzuje na rovnomenný geomorfologický podcelok. V jeho západnej časti vytŕča masív kulminujúci pohraničným Veľkým Lopeníkom (911 m). Východná časť má podobu vysoko položeného chrbta, ktorý dosahuje najväčšiu výšku na Mikulčinom vrchu (799 m). Smerom na východ sa chrbát strmo zvažuje do hlboko zaklesnutej Hrozenkovskej doliny (pramenná časť Drietomskej doliny). Na východnej strane Lopenícka hornatina siaha po Starý Hrozenkov. Územie rozčleňuje systém paralelných chrbtov a dolín. Monotónnosť flyšového podložia tejto oblasti spestruje prítomnosť lokálne sa vyskytujúcich sopečných hornín pochádzajúcich z obdobia mladších treťohôr.

 

Zdroj: Biele Karpaty - ISBN 978-80-88975-77-8

Tip na výlet - Biele Karpaty

biele karpaty.jpg

 

Zdroj: http://slovakia.travel/biele-karpaty

 

POLOHA

 

Turistická oblasť Biele Karpaty – Bíle Karpaty je pohraničným územím. Rozprestiera sa v dvoch stredoeurópskych štátoch – na západe Slovenska a na východe Českej republiky. Najsevernejší bod oblasti sa nachádza pri obciach Lúky a Lysá pod Makytou (okres Púchov). Oblasť má diagonálny priebeh, je pretiahnutá od juhozápadu na severovýchod. Najjužnejší bod je od najsevernejšieho vzdialený asi 95 km vzdušnou čiarou. Leží na juhozápadnom okraji Myjavskej pahorkatiny pri obci Osuské (okres Senica). Prechádza ním rovnobežka 48 stupňov severnej zemepisnej šírky. V rovnobežkovom smere je turistická oblasť o niečo širšia. Najvýchodnejší bod treba hľadať pri okresnom meste Púchov, ktoré zároveň leží aj blízko najsevernejšieho bodu. Pretína ho poludník 18 stupňa východnej zemepisnej dĺžky. Na západe predmetná oblasť siaha po 17 stupeň východnej zemepisnej dĺžky. Najzápadnejšie miesto leží pri obci Mokrý Háj (okres Skalica).

 

Z prírodného a kultúrno-historického hľadiska turistickú oblasť Biele Karpaty – Bíle Karpaty najlepšie vystihuje zaradenie do regiónu stredné Považie na Slovensku a stredné Pomoravie na Morave. Oblasťou vedie historická hranica, ktorá v minulosti oddeľovala Uhorsko od Českého kráľovstva. V súčasnosti je štátnou hranicou medzi Českou republikou a Slovenskom. Slovenská časť kedysi patrila do Trenčianskej stolice na severovýchode a do Nitrianskej (neskôr Bratislavskej) stolice na juhozápade. Na moravskej strane sa oblasť zaraďuje k historickým regiónom Slovácko na juhozápade  a Valašsko na severovýchode. V rámci Slovácka sa vyčleňujú osobitné regióny Dolňácko (okolie Strážnice a Uherského Hradišťa a Horňácko (okolie Velkej nad Veličkou). Ani novodobé administratívne členenie turistickej oblasti Biele Karpaty – Bíle Karpaty nie je homogénne. Slovenská časť sa rozprestiera na území dvoch krajov. Väčšia severovýchodná časť leží v Trenčianskom kraji (okresy Myjava, Nové Mesto nad Váhom, Trenčín, Ilava a Púchov). Juhozápad oblasti zasahuje na územie Trnavského kraja (okresy Senica a Skalica). Moravská časť sa tiež delí na úrovni krajov. Východná časť patrí do Zlínskeho kraja (bývalý okres Uherské Hradiště). Západná časť je súčasťou Juhomoravského kraja (bývalé okresy Hodonín a Břeclav).

 

PRÍRODNÉ POMERY

 

Podložie a povrch

 

Turistická oblasť Biele Karpaty – Bíle Karpaty je súčasťou Karpát. Leží vo Vonkajších Západných Karpatoch a patrí do geomorfologickej oblasti Slovensko – moravské Karpaty. Tvoria ju dva geomorfologické celky. Väčšiu plochu zaberajú Biele Karpaty (na moravskej strane sa nazývajú Bíle Karpaty). Menšia časť na juhozápade patrí do Myjavskej pahorkatiny.

 

Z geologického a geomorfologického hľadiska ide o pomerne monotónne územie budované flyšovými horninami. Karpatský flyš sa začal utvárať asi pred 70 miliónmi rokov. Na prelome druhohôr a treťohôr sa z mora Thetys začala dvíhať európska súš, predchodkyňa dnešných Tatier a ďalších karpatských jadrových pohorí. Na jej vonkajšej strane nastali optimálne podmienky na vytvorenie geologických jednotiek, pre ktoré sa vžilo označenie flyš. Vedľa rodiaceho sa karpatského horstva sa intenzívne prehlbovala čelná priehlbeň. Obrovskú jamu vypĺňal tzv. magurský oceán, posledný hlbokomorský priestor v histórii severnej Európy. Z rýchlo sa dvíhajúcej súše rieky odnášali obrovské množstvo erodovaného materiálu, ktorého krátka cesta sa končila v pobrežných vodách mora. Na strmom podmorskom svahu sa masy ílu a piesku dostávali do ďalšieho pohybu. Do väčších hĺbok ich transportovali kalové prúdy. Zvírenie kalov v morskej vode sa zvyšovalo v dôsledku častých zemetrasení. Otrasy zeme spúšťali aj obrovské podmorské zosuvy. Na dne mora sa rytmicky ukladali vrstvy ílu a piesku. Pravidelné striedanie týchto vrstiev je jedným zo základných rozpoznávacích znakov flyšových geologických útvarov. Zanášanie dna tzv. magurského oceánu bolo veľmi rýchle a intenzívne. Hrúbka usadenín postupne narástla na niekoľko tisíc metrov. Na konci paleogénu a začiatkom neogénu (mladšie treťohory) sa v priestore tzv. magurského oceánu spustil proces, ktorý centrálne Karpaty postihol o niekoľko miliónov rokov skôr. Z mora sa zdvihla nová súš a na vonkajšej strane karpatského oblúka sa oživil mohutný horotvorný proces. Gigantické vnútorné sily Zeme dali do pohybu mohutné flyšové súvrstvia a intenzívne ich prevrásnili. Vznikli nové pohoria s typickou príkrovovou stavbou, ktorá je ďalším typickým znakom flyšových geologických útvarov.

 

Pôvod názvu flyš

 

Učebnice geológie a rôzne encyklopédie uvádzajú, že flyšom sa nazývajú pravidelne sa striedajúce súvrstvia pieskovcov a ílovcov usadzovaných v hlbokomorskom prostredí v blízkosti rýchlo sa zdvíhajúcich pohorí. Označenie flyš pochádza zo švajčiarskych Álp. Flysch sa nazýva malá dedina známa veľkými zosuvmi v jej okolí. Vo švajčiarskom dialekte sa slovo Flysch používa vo význame zosuv. V niektorých prameňoch ho odvodzujú od nemeckého slovesa fliessen (po slovensky tiecť). Z pôvodu slova flyš je zrejmé, akú úlohu zohrávajú vo flyšovej krajine zosuvy a voda.

 

Pohorie Biele Karpaty zaberá podstatnú časť turistickej oblasti Biele Karpaty – Bíle Karpaty. Vytvára výraznú prírodnú prekážku medzi Považím a Pomoravím. Slovenskú časť pohoria od východu ohraničuje Považské Podolie, ktoré najvyššími vrchmi prevyšuje o vyše 700 m. Od severne ležiacich Javorníkov Biele Karpaty oddeľuje široká dolina Bielej vody, ktorá od Lyského priesmyku pokračuje východným smerom veľkým oblúkom a pri Púchove ústí do Váhu. Na juhu sa svahy Bielych Karpát zvažujú do nižšie položenej Myjavskej pahorkatiny. S pahorkatinou Biele Karpaty susedia aj na juhozápade, kde ich nízke predhorie vytvára Chvojnická pahorkatina patriaca do Záhorskej nížiny. Na moravskej strane nie je ohraničenie Bielych Karpát okrem juhozápadu morfologicky výrazné. V okolí Strážnice sa ich okrajové svahy zvažujú do Dolnomoravského úvalu so širokou plochou nivou Moravy. Hlavným susedom Bielych Karpát na moravskej strane je Vizovická vrchovina, ktorá tiež patrí do oblasti Slovensko-moravské Karpaty. V najzápadnejšej časti je jej podcelkom Hlucká pahorkatina, ktorá má charakter nízkeho predhoria Bielych Karpát. Ďalej na východ sa Vizovická vrchovina dvíha do Luhačovickej vrchoviny, ktorá sa rozprestiera okolo kúpeľného mesta Luhačovice.

 

Flyšové pásmo v oblasti zastupuje magurský príkrov, ktorý sa člení na vrchnú bielokarpatskú jednotku a spodnú bystrickú jednotku. V treťohorách sa Biele Karpaty podobne ako iné karpatské flyšové pohoria tvarovali podľa usporiadania príkrovov a vrás. V mladšej etape vývoja prevzala úlohu hlavného tvorcu reliéfu zlomová tektonika. Územie sa rozpadlo do zlomami ohraničených tektonických krýh zdvíhaných do nerovných výšok. Vytvorilo sa hrasťové pohorie, ktoré sa postupne dvíhalo a zároveň podliehalo silnej erózii.

 

Vo flyšovom reliéfe Bielych Karpát v súčasnosti prevažujú mäkké, hladko modelované tvary. Svahy sú prevažne oblé, bralnaté formy sú veľmi zriedkavé. Pri tvorbe reliéfu Bielych Karpát zohrávajú podobne ako inde dôležitú úlohu vlastnosti hornín v podloží, najmä ich schopnosť odolávať deštrukčným účinkom vody, mrazu a vetra. Odolnejšie pieskovce sa v tejto oblasti dostali do vyšších pozícií a stali sa hlavný stavebným prvkom pohoria. Z mäkších ílovcov sa vytvorili vhĺbené tvary, doliny, kotliny a brázdy.

 

Slovenské Biele Karpaty sa členia na deväť podcelkov. Najzápadnejšia, prevažne zalesnená Žalostinská vrchovina sa rozprestiera od Skalice po kopanice okolo Vrboviec. Nazýva sa podľa najvyššieho vrchu Žalostiná (621 m). Na jej lúčny vrchol s panoramatickým výhľadom nevedie nijaký turistický chodník. Ďalším dominantným vrchom Bielych Karpát sú oblé a zalesnené Čupy (574 m). Na ich vrchol síce značkovaná turistická trasa prichádza, výhľad z neho však chýba. Vo východnej časti Žalostinskú vrchovinu pretína široká dolina Teplice, ktorá pramení na moravskej strane. Na východe sa nad dolinou dvíha vyhliadkový vrch Pecková (576 m). Jeho trávnatý vrchol vyhľadávajú rogalisti a vyznávači paraglajdingu.

 

Východne od Vrboviec sa rozkladá Javorinská hornatina. Prevažne zalesnený horský masív, ktorý z veľkej časti budujú pieskovce, kulminuje vrchom Veľká Javorina (970 m). Na jej vrchole stojí telekomunikačný vysielač, tesne pod ním sa nachádza turistami vyhľadávaná Holubyho chata. Okrem Veľkej Javoriny sa tu nachádzajú ďalšie dva najvyššie vrchy Bielych Karpát. Všetky tri oblé vrcholy sú súčasťou vypukliny, ktorá výrazne vystupuje nad okolitú krajinu. Veľké prevýšenie dosahujú najmä svahy klesajúce do Myjavskej pahorkatiny. Sú postihnuté kryhovými zosuvmi. V Bielych Karpatoch je šesť vrchov vyšších ako 900 m a 27 vrchov vyšších ako 800 m.

 

Medzi masívy Veľkej Javoriny a Veľkého Lopeníka je vklinený plošne neveľký podcelok Beštiny s nápadne nižším reliéfom. Dve paralelné doliny Klanečnice a Bošáčky ohraničujú nízky oblý chrbát s najvyšším vrchom Nová hora. Na východ od Beštín sa rozprestiera Lopenícka hornatina s najvyšším vrchom Veľký Lopeník (911 m) na západnom okraji. Zalesnený masívny vrch prevyšuje takmer o 600 m blízku Bošácku dolinu. Aby sa vrchu vrátil prívlastok vyhliadkový, stavajú na jeho vrchole rozhľadňu, ktorá má byť ukončená v lete 2005. Od Veľkého Lopeníka na východ má Lopenícka hornatina charakter širokého oblého chrbta s lúčnymi vrcholmi. Až ku Kykule (746 m) a k Machnáču (771 m) zasahuje malebná kopaničiarska krajina.

 

Dolina Drietomice, ktorá v oblasti Starého Hrozenkova zasahuje hlboko na moravskú stranu, ukončuje Lopenícku hornatinu na východe. Za ňou leží ďalší podcelok Bielych Karpát – Súčanská vrchovina. Tvorí ju špecifická kompozícia chrbtov a dolín. Prevažne zalesnený hlavný chrbát s polkruhovým pôdorysom ohraničuje Súčanskú kotlinu s otvorenou kopaničiarskou krajinou. Najvyšším vrchom Súčanskej vrchoviny je Javorník (782 m). Severovýchodne od Vlárskeho priesmyku sa rozkladá podcelok Kobylináč. Pomenovali ho podľa vrchu Kobylinec (912 m) ktorý je piatym najvyšším vrchom Bielych Karpát. Široký oblý vrch je zalesnený a bez výhľadu. Za výhľadom treba vystúpiť na ďalšie dominanty podcelku, lúčne vrcholy Bieleho vrchu (819 m) a Okršliska (769 m). Okrajovým podcelkom Bielych Karpát na severovýchode je Kýčerská hornatina. Tvorí ju vysoký zalesnený chrbát s najvyšším vrchom Kýčera (828 m). Na jeho vrchol bez výhľadu nevedie nijaký turistický chodník. Jediná turistická trasa vedie po západnom okraji hornatiny a umožňuje výstup na vyhliadkový pohraničný vrch Končitá (817 m). Hlavný chrbát Kýčerskej hornatiny od juhu ohraničuje dolina potoka Zubák s rovnomennou dedinou. Severné svahy sa pomerne strmo zvažujú do Lysianskej brázdy, ktorá patrí k susedným Javorníkom.

 

Spestrením prevažne jednotvárnej flyšovej krajiny Bielych Karpát je bradlové pásmo s nápadne odlišným reliéfom.

 

Bradlové pásmo

 

Bradlové pásmo predstavuje najdlhšiu geologickú jednotku Karpát. Tiahne sa v úzkom páse prakticky celým územím Slovenska v dĺžke 400 km. Na západe sa začína v Myjavskej pahorkatine a na dlhom úseku sleduje dolinu Váhu. Od Žiliny pokračuje po južnom okraji Kysuckej vrchoviny a poza Malú Fatru vstupuje pozdĺž doliny Oravy na Oravu. Na krátkom úseku prechádza poľským Podhalím, aby sa v oblasti Pienin opäť vrátilo na územie Slovenska. Bradlové pásmo možno ďalej sledovať v Ľubovnianskej vrchovine a na južnom okraji Čergova, odkiaľ smeruje do oblasti Humenného. Najvýchodnejšie slovenské bradlo sa nachádza pri východoslovenskej pohraničnej obci Inovce. Bradlové pásmo vzniklo extrémnym zúžením sedimentačného priestoru kriedového mora. Stlačenie priestoru spôsobilo, že sa vrstvy hornín vztýčili miestami až do kolmých pozícií. Obrovský tlak potrhal tvrdé vápence do šošoviek, ktoré neskôr erózia obnažila spod mäkších slieňov a ílovcov. Vďaka nej získali podobu nápadných vyvýšenín, ktoré sa nazývajú bradlá.

 

Bielokarpatské bradlové pásmo sa tiahne po juhovýchodnom okraji Bielych Karpát severne od Nového Mesta nad Váhom až po Púchov. Doliny smerujúce k Váhu oddeľujú skupinky bradiel. Najzápadnejšie bradlá sa nachádzajú na južnom úpätí Veľkej Javoriny, kde krášlia krajinu kopaníc v okolí Lubiny a Bziniec pod Javorinou. Nie sú veľmi skalnaté, prejavujú sa len ako izolované nápadné vyvýšeniny. Sú súčasťou podcelku Bošácke bradlá, ktoré sa smerom na severovýchod tiahnu po dolinu Súčanky. Príkladom je kužeľovitý vrch Lipovec (585 m) nad osadou Cetuna. Východne ležiace bradlá sú skalnatejšie a vyššie. Nad Chocholnickou dolinou sa vypína bradlo Sokolí kameň (696 m) so skalkou na vrchole. Tvarovo ostro kontrastuje s neďalekým typicky flyšovým Machnáčom. Menší výstup vápencov možno vidieť na svahu Ostrej hôrky (387 m) nad Drietomou. Najvýraznejším z Bošáckych bradiel je Krasín (516 m) tvoriaci nádhernú krajinnú dominantu nad Dolnou Súčou. Má podobu ostrého skalného hrebeňa pretiahnutého v rovnobežkovom smere, ktorý okolitý terén prevyšuje o vyše 200 m. Na jeho západnom okraji v minulosti stál hrad Súča. Stredoveký hrad postavený v 13. storočí je viac ako tri storočia ruinou a dnes možno len ťažko rozpoznať hoci aj malý kúsok muriva prakticky zaniknutej stavby.

 

Podstatne dramatickejšie tvary má bradlové pásmo predchádzajúce podcelkom Vršatské bradlá, kde dosahuje väčšiu šírku a hrúbku ako v oblasti Bošáckych bradiel. Na západnom okraji tvrdé šošovky vápencov prerezala úzka Krivoklátska tiesňava. V okolí Vršatského Podhradia majú bradlá podobu bizarných zoskupení vápencových skál. Na nižšej skupine sa nachádza hrad Vršatec (805 m). Stredoveká stavba tvorená dolným a horným hradom vznikla v 13. storočí ako strážna vojenská pevnosť. Od roku 1707 je ruinou. Do povetria ho vyhodili cisárski vojaci ako trest za účasť hradných pánov v proti habsburskom povstaní. 

 

Zdroj: ISBN 978-80-88975-77-8

Nachádzaš sa tu: Domov