banovecko

Osobitosti myjavských kopanín

Geomorfologické danosti Myjavskej pahorkatiny predurčili spôsob jej využívania. Človek ju kolonizoval pomerne neskoro, najmä počas valašskej kolonizačnej vlny v 16. a 17. storočí. Osídlenie nadobudlo prevažne kopaničiarsky charakter, avšak nesústreďovalo sa do dolín, ako bolo zvykom v ostatných častiach Slovenska. Dediny, osady a samoty s okolitými sadmi a poliami zabrali vyvýšeniny a doliny zostali do veľkej miery zalesnené. Ani sieť ciest v tejto oblasti nekopíruje sieť dolín a prechádza po širokých oblých chrbtoch. Platí to napríklad aj o osobitej železničnej trati z Myjavy do Nového Mesta nad Váhom. Kľukatí sa po vŕškoch a poskytuje mnoho nádherných výhľadov na malebné scenérie Myjavskej pahorkatiny.

Niekoľko turistických trás v oblasti pod Bielymi Karpatmi vedie aj po okraji Považského podolia. Má charakter širokej pozdĺžnej zníženiny, ktorou preteká stredný tok Váhu. Tiahne sa od Hričova po Beckov. Vnútorne sa člení na tri kotliny, ktoré spájajú dve prielomové doliny. Najvyššie leží Bytčianska kotlina (mimo turistickej oblasti Biele Karpaty – Bílé Karpaty), ktorú  so strednou Ilavskou kotlinou spája prielom Váhu medzi Považskou Bystricou a Púchovom. Sériu zaklesnutých meandrov zaplavila voda vodnej nádrže Nosice. Menej výrazný prielom prekonáva Váh medzi Ilavskou a Trenčianskou kotlinou. Má podobu zúženej doliny pri Skalke. Styk Považského podolia s Bielymi Karpatmi na pravej strane doliny vytvára podcelok Bielokarpatské predhorie. Tvorí ho podhorský pás pahorkatín prerušovaný ústiami dolín bielokarpatských potokov.      

Haluzická tiesňava

Pod ruinami opevneného Haluzického kostola z 13. storočia sa nachádza zaujímavá prírodná pamiatka Haluzická tiesňava. Je výsledkom intenzívnej eróznej činnosti potoka, ktorý v hlinitých bridliciach a dolomitoch vymodeloval divokú tiesňavu dlhú asi 1 km. Hlbokú jamu ohraničujú kolmé skalné steny miestami vysoké 50 m. Tiesňava sa neustále vyvíja a rozširuje. V roku 1870 sa ponad ňu dalo prejsť po lávke, čo sa dnes pri šírke 200 m zdá ako celkom nemožné. Lávka sa účinkom erózie zrútila na dno doliny. Údajne ju postihol podobný osud ako niekoľko haluzických domov predtým.

Na západe turistická oblasť Biele Karpaty – Bílé Karpaty siaha do oblasti nížin v povodí Moravy. Moravská strana Bielych Karpát susedí s Dolnomoravským úvalom. Na rovinách lemujúcich koryto Moravy sa vyskytujú pieskové duny podobne ako v Bore na Záhorí. Pre úpätné pahorkatiny sú charakteristické vinohrady a malebné vinné pivnice. Medzi Skalicou a Radošovcami tvorí podhorie Bielych Karpát Chvojnická pahorkatina. Tento geomorfologický celok na severe Záhorskej nížiny má podobu malebnej pahorkatiny rozčlenenej do pôsobivej mozaiky polí, lúk, vinohradov a rázovitých dedín. Otvorená krajina poskytuje pekné výhľady na západnú časť Bielych Karpát.

Zdroj: Biele Karpaty - ISBN 978-80-88975-77-8

Bílokarpatské vulkanity

V oblasti medzi Bojkovicami a Starým Hrozenkovom sa nachádza niekoľko zaujímavých kameňolomov, kde na zemský povrch vystupujú treťohorné vulkanity. V lome Bučník pri Komni možno vidieť andezity bohaté na rozličné minerály. Spomedzi 51 rozličných nerastov je zaujímavý najmä vzácny porcelanit, ktorý sa využíva na výrobu šperkov. Ďalší andezitový lom sa nachádza pri Nezdeniciach. Opustený lom nad Starým Hrozenkovom je zaujímavý prítomnosťou sopečných hornín s charakteristickou stĺpovitou odlučnosťou.

Východne od Hrozenkovskej doliny sa rozkladá východná časť Lopeníckej hornatiny s krajinársky veľmi príťažlivou kopaničiarskou oblasťou. Má podobný charakter ako Súčanská vrchovina na slovenskej strane. Tvoria ju ploché horské chrbty oddelené širokými dolinami. Najvyšší vrch Lokov (738 m) len mierne prevyšuje okolité plošiny s nadmorskou výškou nad 600 m.

Tajomný vrch Lokov

Na vrchu Lokov pri Krhove sa traduje, že je dutý. V jeho útrobách sa vraj skrýva veľké a bohaté mesto. Spolu so sídlom a s jeho obyvateľmi sa pod zem prepadol aj veľký poklad, ktorý nedáva spávať mnohým ľuďom v okolí. Najbližšie k jeho získaniu mali podľa povesti pastieri kráv. Venoval im ho černokňažník ako odmenu za to, že mu ponúkli čerstvé kravské mlieko. Muž odetý do čierneho postavil pred chlapov kopu zlata a drahokamov, aby si nabrali, koľko unesú. Pastierom sa však málilo, a tak utekali do dediny po volský záprah. Keď sa však na Lokov vrátili, černokňažník i poklad boli už preč.

Dôležitým geomorfologickým predelom východnej časti Bílých Karpát je dolina Vláry. Na severovýchod od Vlárskeho priesmyku sa rozprestiera Chmelovská hornatina. Jej slovenským náprotivkom sú podcelky Kobylináč a Kýčerská hornatina. Medzi dvojicu vysokých zalesnených chrbtov sa vklinila široká brázda, ktorou preteká Nedašovský potok. V južnom chrbte hornatiny sa nachádza najvyšší Holý vrch (830 m), severný chrbát kulminuje pohraničnou Končitou (817 m). Na západnej strane Chmelovská hornatina susedí s Luhačovickou vrchovinou, ktorá tvorí vyššiu východnú časť Vizovickej vrchoviny. Lyský priesmyk ju oddeľuje od Pulčinskej hornatiny v južnej časti Javorníkov.

Myjavská pahorkatina je geomorfologickým celkom oblasti Slovensko-moravské Karpaty. Vytvára prechod medzi Bielymi Karpatmi a Malými Karpatmi, voči ktorým je zníženinou. Zároveň však tvorí vyvýšené územie, ktoré oddeľuje Záhorskú nížinu na západe a Trenčiansku kotlinu na východe. V treťohorách bolo toto územie morským prielivom spájajúcim moria v oblasti Viedenskej a Panónskej panvy. Geologická stavba Myjavskej pahorkatiny sa podobá na geologickú stavbu Bielych Karpát. Väčšina jej územia je flyšová, len malú časť budujú vápencové šošovky bradlového pásma. Pásmo bradiel sa v oblasti Branča vynára spod sedimentov Záhorskej nížiny a tiahne sa na východ do predpolia Bielych Karpát. Veľká časť územia nepresahuje nadmorskú výšku 400 m. Nad túto vrstevnicu vystupujú izolované široké vyvýšeniny. Najvýraznejší je masív Bradla (543 m) na juhovýchodnom okraji pahorkatiny. Na jeho vrchole, ktorý je turisticky hojne navštevovaný, stojí Mohyla M. R. Štefánika. Napriek názvu však Bradlo nie je bradlom. Z geologického hľadiska sa masív podobá na neďaleký podcelok Malých Karpát Brezovské Karpaty. Skutočnými bradlami sú Brančské bradlá, ktoré sa tiahnu v rovnobežkovom smere od Podbranča k Myjave. Na najvyššom z nich stoja zrúcaniny hradu Branč (475 m).

Na Myjavskej pahorkatine prevláda pahorkatinový typ reliéfu. Systém oblých chrbtov tu zväčša neprevyšuje dná dolín o viac ako 100 m. Tento typ reliéfu je krajinársky veľmi zaujímavý. Jeho malebnosť zvyšujú osamelo stojace domy alebo skupiny domov, ktoré sa nazývajú kopanice.

Oblasti medzi Bojkovicami a Starým Hrozenkovom sa nachádza niekoľko zaujímavých kameňolomov, kde na zemský povrch vystupujú treťohorné vulkanity. V lome Bučník pri Komni možno vidieť andezity bohaté na rozličné minerály. Spomedzi 51 rozličných nerastov je zaujímavý najmä vzácny porcelanit, ktorý sa využíva na výrobu šperkov. Ďalší andezitový lom sa nachádza pri Nezdeniciach. Opustený lom nad Starým Hrozenkovom je zaujímavý prítomnosťou sopečných hornín s charakteristickou stĺpovitou odlučnosťou.

Východne od Hrozenkovskej doliny sa rozkladá východná časť Lopeníckej hornatiny s krajinársky veľmi príťažlivou kopaničiarskou oblasťou. Má podobný charakter ako Súčanská vrchovina na slovenskej strane. Tvoria ju ploché horské chrbty oddelené širokými dolinami. Najvyšší vrch Lokov (738 m) len mierne prevyšuje okolité plošiny s nadmorskou výškou nad 600 m.

Tajomný vrch Lokov

Na vrchu Lokov pri Krhove sa traduje, že je dutý. V jeho útrobách sa vraj skrýva veľké a bohaté mesto. Spolu so sídlom a s jeho obyvateľmi sa pod zem prepadol aj veľký poklad, ktorý nedáva spávať mnohým ľuďom v okolí. Najbližšie k jeho získaniu mali podľa povesti pastieri kráv. Venoval im ho černokňažník ako odmenu za to, že mu ponúkli čerstvé kravské mlieko. Muž odetý do čierneho postavil pred chlapov kopu zlata a drahokamov, aby si nabrali, koľko unesú. Pastierom sa však málilo, a tak utekali do dediny po volský záprah. Keď sa však na Lokov vrátili, černokňažník i poklad boli už preč.

Dôležitým geomorfologickým predelom východnej časti Bílých Karpát je dolina Vláry. Na severovýchod od Vlárskeho priesmyku sa rozprestiera Chmelovská hornatina. Jej slovenským náprotivkom sú podcelky Kobylináč a Kýčerská hornatina. Medzi dvojicu vysokých zalesnených chrbtov sa vklinila široká brázda, ktorou preteká Nedašovský potok. V južnom chrbte hornatiny sa nachádza najvyšší Holý vrch (830 m), severný chrbát kulminuje pohraničnou Končitou (817 m). Na západnej strane Chmelovská hornatina susedí s Luhačovickou vrchovinou, ktorá tvorí vyššiu východnú časť Vizovickej vrchoviny. Lyský priesmyk ju oddeľuje od Pulčinskej hornatiny v južnej časti Javorníkov.

Myjavská pahorkatina je geomorfologickým celkom oblasti Slovensko-moravské Karpaty. Vytvára prechod medzi Bielymi Karpatmi a Malými Karpatmi, voči ktorým je zníženinou. Zároveň však tvorí vyvýšené územie, ktoré oddeľuje Záhorskú nížinu na západe a Trenčiansku kotlinu na východe. V treťohorách bolo toto územie morským prielivom spájajúcim moria v oblasti Viedenskej a Panónskej panvy. Geologická stavba Myjavskej pahorkatiny sa podobá na geologickú stavbu Bielych Karpát. Väčšina jej územia je flyšová, len malú časť budujú vápencové šošovky bradlového pásma. Pásmo bradiel sa v oblasti Branča vynára spod sedimentov Záhorskej nížiny a tiahne sa na východ do predpolia Bielych Karpát. Veľká časť územia nepresahuje nadmorskú výšku 400 m. Nad túto vrstevnicu vystupujú izolované široké vyvýšeniny. Najvýraznejší je masív Bradla (543 m) na juhovýchodnom okraji pahorkatiny. Na jeho vrchole, ktorý je turisticky hojne navštevovaný, stojí Mohyla M. R. Štefánika. Napriek názvu však Bradlo nie je bradlom. Z geologického hľadiska sa masív podobá na neďaleký podcelok Malých Karpát Brezovské Karpaty. Skutočnými bradlami sú Brančské bradlá, ktoré sa tiahnu v rovnobežkovom smere od Podbranča k Myjave. Na najvyššom z nich stoja zrúcaniny hradu Branč (475 m).

Na Myjavskej pahorkatine prevláda pahorkatinový typ reliéfu. Systém oblých chrbtov tu zväčša neprevyšuje dná dolín o viac ako 100 m. Tento typ reliéfu je krajinársky veľmi zaujímavý. Jeho malebnosť zvyšujú osamelo stojace domy alebo skupiny domov, ktoré sa nazývajú kopanice.

Zdroj: Biele Karpaty - ISBN 978-80-88975-77-8

Informačné centrum rozširuje ponuku

Čerstvou novinkou, ktorú ponúka Informačné centrum v našom meste sú bábiky šúpolienky.

Bábiky v tradičnom odeve, znázorňujúce dedinské práce z čias našich starých materí, si získali veľkú obľúbenosť  po celom Slovensku. Pripomínajú nám históriu našej krajiny a ľudia si ich radi vystavia vo svojej domácnosti alebo darujú ako suvenír priateľom do zahraničia. Šúpolienky sú vyrábané z kukuričných listov. Slovensko je jediným miestom kde sa šúpolienky vyrábajú. Bývajú vždy oblečené v pestrofarebných šatách a zachytávajú naše tradičné ľudové remeslá.  Príďte sa presvedčiť do Informačného centra na námestí, ktoré je otvorené vždy od pondelka do piatka v čase od 8.30 do 16.30 h. Tešíme sa na Vašu návštevu! Mgr. Nicole Mokráňová – Informačné centrum Bánovecko