banovecko

Posledná bosorka

Posledná bánovská bosorka….

 Autor: Ivana Varhaníková (použité verše: M.Válek, Slovo)

                      Bánovce nad Bebravou, roku pána 1603, 9.júl. Na mesto pomaly padá súmrak. Ľudia bojazlivo vychádzajú zo svojich obydlí. Pozrú smerom ku kostolnej veži, prekrižujú sa. Vzdychnú a za pohľadom otočia aj svoje kroky. Myslíte si : „Mesto ako každé iné. Ľudia sa zberajú na omšu.“ Možno včera... Ale dnes? Dnes sa premenilo na vriaci kotol. Kotol pocitov, lží, právd, úzkosti a pohŕdania. Dnes...

                                                                             Ticho chodí po uliciach strach.                    

Ba aj strach akoby sa bál

-či predlžujúc pravdu iba vyčkáva?

V malej kutici, ktorá poslúžila veľmi dobre ako väzenie, sedí bledé dievča. Už sa celkom zmierilo s tým, čo má prísť. Len ešte celkom nechápe prečo. V mysli si neustále premieta ten deň. Neustále sa vracia k momentu, keď suseda, ktorú vždy pokladala za svoju dôverníčku, ukazuje na ňu prstom a kričí jasným, pevným hlasom, ktorý neznesie odpor: „To je ona! Ona nám uhranula kravu.“ Celkom jasne si pamätá , ako sa jej podlomili kolená a potom... Potom ju odviedli sem. Nasledujúce ráno vstúpili dnu. Magistrát mesta spolu s richtárom. Súdny zbor. Richtár sa ujal slova ako prvý: „Zuza Šantavá, narodená
 v Bánovcách nad Bebravú, bydliskem v Bánovcách nad Bebravú, jsi striga?„

Zadržte prosím. Slovo je ako nôž.

Zmiernite radšej ľahkovážny tón.

Je slovo nad smrť, slovo nad zákon.

Len pootočila hlavou a ešte stále nechápajúc, čo sa to s ňou vlastne deje, otvorila ústa na zaprotestovanie, ale nikto vlastne na odpoveď nečakal. Niekto do nej sprudka strčil tak, aby sa jej mohol dívať priamo do tváre a pokračoval: „ Koľko rokú si striga?“ Nestihne ani porozumieť otázke a už sa to na ňu znovu valí. Tentoraz zo všetkých strán. „Mala jsi pána?„ „Dawal ti peňáze?„ „Ďáblúv rozkaz si vykonávala?“ „Dával ti ďábel wíno?“ Inštinktívne schovala tvár do dlaní a po lícach jej začalo stekať niečo mokré a slané – slzy. Richtár sa nebadane usmial a v očiach sa mu zablysol pocit víťazstva.

A počul som,

ako vo mne sneží

nekonečné more

tichej ľútosti.

Jeden z predstaviteľov magistrátu mesta vytiahol zapečatenú úradnú listinu. Ticho, dôstojne a pomaly – aby jej ešte pridal na dôležitosti ju rozmotával. Potom začal zrakom blúdiť po okolitých ľuďoch. Spokojný s tým, že všetci upierajú zrak práve naň, zabodol na pár sekúnd pohľad do uplakaných tmavých očí.
 A potom začal nemilosrdne odriekavať rozsudok. Už si presne nepamätá , čo sa v ňom hovorilo. Zachytáva vlastne len útržky z reči „spravodlivosti.“ „Ak budeš rozumná a budeš mluviti pravdu o tom, jak jsi sa spolčila s ďáblem, zomreš dústojnú smrťú...“

Tak lovec volá srnku. Tak vábi ju.

Kam vlastne nás tie slová vedú?

V každom slove je štipka jedu?

A sú aj slová, ktoré zabijú?

„...Ak však budeš zapírat, zomreš na hranici!“ Pár vystrašených očí sa rýchlosťou blesku zabodlo do chladných očí richtárových. Srdcom jej prenikla prudká bolesť. Oči sa znovu naplnili sdlzami.
S blahosklonným tónom jej oznámili, že sa prídu spýtať na jej rozhodnutie presne v deň popravy. Dopredu vedeli – ako sa rozhodne. Vedeli, že si zvolí hranicu. Nikto sa doteraz nerozhodol inak. Všetci všemožne dokazovali svoju nevinu do poslednej chvíle. Ale aj tak jej to s úškrnom navrhli.

Aj Trója padla. Aj veľryba zhltla Jonáša.

Hlasujem za smrť. Za pomalú. Tá viac vynáša.

Zrazu ju zo spomienok vyruší buchnutie dverí. Čas, ktorý dostala na premýšľanie o svojom osude sa neuveriteľne rýchlo minul. Posledný krát prebehne zrakom po svojom „poslednom bydlisku“, a potom ju už schmatnú a ťahajú von. Cesta na cintorín trvá len pár minút. Dnes jej však pripadá neskutočne dlhá. Pozdĺž stoja bánovské ženičky, ktoré na ňu pokrikujú a nadávajú jej za veci jej neznáme. „Ta ty striga, to ty si na vine, že mi muža skántrili!“ „Jáj sem si to mysueua, ale až toť sa mi otevreli oči.“ A susedovie Hanka, tá ešte horšie na ňu: „Tá to ty si mi miuého k Dore odvliekla, ty si ma o všecko šťastí pripravila!“ „Ty zmija, ty striga!“So ženami sa popri ceste motajú aj ich deti. Ako matky hádžu po nej slovami, tak deti nezostávajú pozadu s kameňmi.

Čím viac vieš,

tým menej buď chladný.

Cudzí osud nech Ťa bolí

viac než vlastný.

Nedaj ho ako cenu do tomboly.

Vedz: žiješ, aby iní šťastní boli.

Zuza je už na pokraji svojich síl. Počíta každučký bolestný krok ku kostolu. Konečne sa pred ňou objaví brána a ona, čudujúc sa sama sebe, si vydýchne. Prekračuje ju s malou dušičkou. Pohľadom skúma známe – neznáme miesta. Oči sa jej zastavia až celkom v odľahlom kúte cintorína. Tu stojí do zeme zapichnutý kôl, okolo ktorého sú naukladané kopy suchého raždia. Hranica. Medzi životom a smrťou. Cudzie ruky ju tisnú vpred. Rýchlo, aby to už mali za sebou. Cudzie ruky ju priväzujú tak, aby nemohla újsť. Cudzie ruky..... Všetci sú zrazu cudzí. A cudzie ruky zapaľujú fakľu. Zuze sa znova podlamujú kolená. Fakľa zapaľuje raždie. A raždie zapaľuje pravdu....

Zomrela pravda. A poézia s tvárou v závoji.

Aj v najlacnejšom slove veje čierny flór.

Predbiehajú sa ako divé: ktoré skôr

údesnú ranu sveta zahojí?

Posledná iskra vyletí do povetria a nad cintorínom doznieva krik bolesti. Ľudia sa pomaly rozchádzajú domov. Len malý chlapec s koníkom v ruke má na perách otázku:

„Mami, ktorá z nich bola vlastne tá bosorka?“