banovecko

Povesť 3 ruže

Povesť o Troch ružiach

autor: Zuzana Varhaníková

            V časoch tureckého rabovania mali Bánovce slobodu zlatú.
V tom čase už boli prastarým mestom. Zapreli sa, že Turek si tu nesmie postaviť hniezdo.

Ján, farár bánovský, od biskupa v tejto veci i pomoc žiadal. Ale biskup mu odpovedal: „Boh bude s vami – vydržte! Posielam vám svoje požehnanie.“Bánovský richtár Andreas Fillo zvolal mestskú radu. Hlásnik na druhý deň hlásil:„My, mestská rada povinnosť máme, hájiť, čo všetko v chotári známe. Deti musíme na starosť si vziať, aby nemohlo sa čokoľvek diať. Vôbec na všetko máme dať pozor!„A preto si bánovskí radní páni rozdelili stráženie. Druhy radný pán Sitár, tretí Krajčík a štvrtý Nemlaha, dali zriadiť na Fortni stráž. A prikázali, že stráže majú hlavne dávať pozor na bebravský mlyn. Pred Fortňou a za Fortňou boli stále stráže. A bánovský richtár Fillo takto prikázal: „Sliepka radný má dozor, aby bola zavretá cesta vedúca z mesta do Naštíc. Sliepka dostane bánovských chlapcov – ak bude treba, odoženúTurkov jak vrabcov.“ Všetci zbystrili pozornosť a richtár Fillo pokračoval: „Ja Fillo richtár viem, čo sa patrí. Múky aj mäsa, dreva – čo bude treba všetko venujem – obetujem pre Bánovce.“

Radný Sliepka hneď skríkol: „Tri voly dávam!“

Pridal sa aj radný Krajčík: „Dám mlieko“.

Zahanbiť sa nenechal ani radný Sitár: „Päť vozov žita dám!“

Ako by to bolo, keby sa radný Nemlaha tiež nepridal. Počuť jeho slová: „Sedem bravov zakálam!“

 Zamyslený radný Žitňan, k tomu dodal: „Pre otčinu dar veľký niet žiadny. Preto ja dávam, čo je dnes moje. Majetok, život i deti svoje.“

Všetci radní hneď vstali hore a svorne prisahali: „Nikto a nikdy v nás sa nesklame.

 Za naše mesto – všetko my dáme!“

              Richtár Fillo prerušil ticho, ktoré nastalo. Povstal, pozrel sa na radných, zaslzel  

a povedal : „Ďakujem bratia, neviem už ako, ale odplatí vám to Otec Nebeský. On dozaista zachráni nám naše životy.“

              Tretí deň ráno stráž na Fortni vidí, že sa k nim ktosi blíži. V rukách ten človek držal bielu zástavu. Stráže kričia: „Stoj! Stoj! Čo tu hľadáš?“

A cudzinec vraví: „Posolstvo mám – prisahám ! Nesiem listinu.“

Stráž má príkaz nikoho nevpustiť a tak kričí: „Tak nám ju daj!“

 Ale posol vraví: „Len richtárovi do ruky ju dám, potom mám počkať na odpoveď a hneď odísť!“

 Listina to vyzerá byť vážna, má až päť pečatí. Radný Sliepka bol tam. Osobne tú listinu vzal, a sľúbil, že ju odovzdá richtárovi. Pozrel ešte raz na čudného posla, zakrútil hlavou a kráčal do mesta. Richtár Fillo si listinu vzal. Prezrel ju a povedal: „A ba ký diabol! Maďarsky píše – nie je to Turek z Osmanskej ríše?“ A potom dodal: „Pán farár nám to pretlmočí!“ Pán bánovský farár Ján, si na oči okuliare dal a nahlas začal listinu čítať. Bolo v nej napísané toto:

„ Bánovské svine a kresťanskí psi!

Chcete ma vidieť v tej všivavej vsi?

Druhý raz píšem,

čakať už nechcem,

spútaných spolu sem vás dovlečiem!

Zo živých kožu vám rozkážem drať –

neurobím to jak v rukavičkách kat.

Nepoddáte sa, vy svine,

pamätajte, že už teraz

mám pre vás všetkých prichystaný povraz!

podpis: Mehmed Baša

                Všetci až stŕpli.... Aké hrozby! Aká mrzkosť! Aká drzosť! Richtár Fillo sa spamätal ako prvý. Spomedzi zaťatých zubov od hnevu sa mu predrali slová: „Mesto mu nedám! Bašovi živý, ja sa nepoddám!“ Poverený odniesť odpoveď bol radný Sliepka. Vrátil sa
k poslovi a vraví: „My nemáme strach, že Mahmed príde. Odkáž mu, že je prekliaty vrah!“ Ako to povedal, posol sa stratil. Odkaz on povedal Mehmedovi Bašovi. Toho veľmi pálil richtárov odkaz. Nakoniec vydal takýto rozkaz: „K Bánovciam vojsko vypravím, čím skôr. Hlavu ja musím richtárovu mať – napichnem ju na kôl, pre výstrahu ostatným.“

                 Siedmy deň ráno už radný Žitňan bánovskému richtárovi Fillovi hlásiť prišiel:
 „Z veží je jasne vidieť, ako akési vojsko k nášmu mestu tiahne.“

                Deň prešiel, prišla tmavá noc. Mesto Bánovce ovládla akási tajomná moc. Spánkom pokojným spali Bánovčania. V ten čas na veži udrel zvon. V pretichej noci zvon Burian odbil druhú hodinu. Burian zaznel až božským hlasom! Burian stále a stále zvonil. Kňaz Ján sa
v kostole začal za všetkých nahlas modliť. Hodina prešla. Zazvonil smutný zvon Median, akoby oznamoval – Baša to človek náramne hrdý, krvilačný. Fillovu hlavu chce u seba mať, aby už mohol pokojne spať.

                Turci v tej noci až k mestu prišli. Ráno sa už v uliciach mesta schádzali. Mehmed im rozkázal priniesť richtárovu Fillovu hlavu. Ak nie, budú ich všetkých turecké psiská trhať! Turci vedeli, že to nie je žart – on už urobil tak niekoľkokrát. Preto tichúčko do domov vliezli. Ulice mŕtve nikde nikoho. Cítiť pach smrti. A už sú pri richtárovom dome. Razom sa zjaví tu akýsi tieň. „Bože, to nie je len sen?“ skríkne richtárova dcéra. Richtár Fillo tri krásne dcéry má. Tieň blíži sa. Už je hore i bánovský richtár Fillo: „Hľa skaza! Bože pomáhaj!“ – iba skríkol. Ostrá čepeľ šable mu hlavu sťala. A jeho tri krásne dcéry na kúsky rozsekala.

                Radosť Turkov nemala konca. Mehmed Baša richtárovu Fillovu hlavu na kôl napichnúť dal. A každý Bánovčan sa naň musel pozrieť. Kto sa chcel vzbúriť – na zem mŕtvy klesol. Turek bol v Bánovciach v tej chvíli pánom. Median i Burian kostolné zvony, na istý čas svoj hlas umlčali.

               A tri richtárove dcéry? Vraví sa, že na mieste, kde ich zavraždili vyrástli tri krásne červené ruže.

               A na ich pamiatku tie tri ruže dali do erbu mesta. A sú v ňom dodnes. Tri  ruže
v erbe Bánoviec nad Bebravou: „... tri červené heraldické ruže so zelenou stonkou
v striebornom gotickom štíte“ zachovali ich bánovské pečate a zachovali ich aj prekrásne okované mestské knihy. Dokonca sú dodnes – ako erb na priečelí Mestského domu
v Bánovciach nad Bebravou.