banovecko

Typy na výlet- PARK V ŽELIEZOVCACH

Želiezovce sa nachádzajú na východnom okraji Podunajskej nížiny na dolnom toku Hrona. Kaštieľ s parkom je situovaný v intraviláne obce v jej južnej časti. Pôvodne rozsiahly park s rozlohou 13 ha sa dochoval do súčasnosti na ploche 7,2 ha. Park diagonálne pretína v smere zo severozápadu na juhovýchod potok Vrbovec.

Čriepky z histórie

Kaštieľ a park v Želiezovciach sú neodmysliteľne späté s rodom Esterházyovcov. Domínium Želiezovce sa dostalo do ich záujmovej sféry začiatkom 17. storočia. V tom čase panstvo patrilo dvom rodinám: Dersffyovcom zo Zerdahely a Pálffyovcom z Erdödu. Esteházyovci začali od roku 1617 želiezovské panstvo ovládať formou prenájmu. Neskôr ho po častiach získavali do trvalého vlastníctva prostredníctvom sobášov s príslušníčkami rodu Dersffyovcov a následnými dedičstvami a ešte neskôr aj odkupovaním od Pálffyovcov. V apríli 1729 sa ustálilo vlastníctvo želiezovského panstva, keď s konečnou platnosťou prešli takmer všetky vlastnícke práva na Esterházyovcov.

Pavol Esterházy obýval do roku 1637 akúsi šľachtickú kúriu stojacu na časti panstva, ktorú v uvedenom roku odstúpil svojmu príbuznému Mikulášovi Esterházymu za 4 000 uhorských zlatých. Pravdepodobnou príčinou odďaľovania výstavby nového rodového sídla na želiezovskom panstve bolo počas 17. storočia turecké nebezpečenstvo, ktoré neskôr vystriedali finančné ťažkosti. Výstavba kaštieľa v dnešnom rozsahu sa pravdepodobne začala v druhej polovici osemdesiatych rokov 18. storočia. Vybudovaný bol ako štvorkrídlová budova okolo vnútorného átria. Konskripcia z roku 1789 uvádza, že „...sídelná budova je už z väčšej časti postavená. Patrí k nej aj plánovaná záhrada, zatiaľ ešte neohradená“.

Podľa archívnych materiálov sa v roku 1839 spomína už anglický park, v ktorom tesársky majster Ignác Bölsinger zmluvne vyhotovil dva mosty z dubového dreva cez potok. Súčasťou vidieckeho sídla Esteházyovcov boli v tomto období stajne, vozovňa, maštale, sýpka s mlatom, obytné budovy pre úradníkov a sluhov, sklady a pivnice.

Smrťou Jána Karola Esteházyho v roku 1834 vymrela rodina želiezovských Esteházyovcov v mužskej línii. Vlastníctvo panstva zdedila Mária, dcéra Jána Karola Esterházyho, vydatá za nemeckého grófa Augusta Breunnera-Enkenwoertha. Po smrti Márie Breunnerovej majetky zdedilo jej šesť dcér, ktoré neskôr svoje časti odpredali najmladšej sestre Ernestíne Breunnerovej. Tá kaštieľ spolu s veľkostatkom vlastnila až do pozemkovej reformy v roku 1945, keď kaštieľ s areálom skonfiškovali. Následne sa užívateľom vidieckeho sídla stalo okresné riaditeľstvo Štátneho majetku v Nitre. Empírový pavilón využili pre účely mliekarne. V päťdesiatych rokoch 20. storočia umiestnili do severovýchodného krídla kaštieľa materskú školu s vyučovacím jazykom maďarským, ku ktorej pribudla v roku 1960 aj slovenská materská škola. V roku 1963 kaštieľ s areálom vyhlásili za kultúrnu pamiatku. V južnej časti parku, na ktorú sa zákonná ochrana nevzťahovala, následne začali budovať nemocnicu a amfiteáter. V roku 1970 v priestoroch empírového pavilónu zriadil expozíciu hudobného skladateľa Franza Schuberta. Napriek vyhláseniu areálu za kultúrnu pamiatku v neskoršom období východnú časť parku roparcelovali a vybudovali tu rodinné domy so záhradami.

Súčasnosť

Želiezovský park bol založený ako prírodno-krajinársky park na mierne zvlnenom teréne so sklonom k potoku Vrbovec. Parku dominuje centrálne lúka pred južným priečelím kaštieľa, ktorou vedie hlavný priehľad na kaštieľ. Lúka sa v strede mierne zvažuje k potoku a opäť dvíha k obvodovej komunikácii, čo dodáva kompozícii hĺbku a dynamiku. Park je oplotený novodobým kovovým oplotením s múrikom s tromi vstupnými bránkami. Dendrologická skladba porastovej hmoty je ochudobnená, avšak v pôdno-klimatických podmienkach juhozápadného Slovenska je ešte vždy bohatá. Z parku sa stratil napríklad ľaliovník, ktorý tu bol zastúpený šiestimi exemplármi. Značne prestarnuté a oslabené sú duby v blízkosti kaštieľa, v dobrom zdravotnom stave zostávajú platany a najväčšia zaujímavosť želiezovského parku – dva exempláre tisovca dvojradového, jeden z nich s obvodom kmeňa viac ako 3 m. Zo zaujímavých drevín sa tu nachádza ešte nahovetvec kanadský a mladý exemplár buka, ktorý má niektoré konáre červenolisté a niektoré zelené. Z botanického hľadiska ide o tzv. chiméru. Cestnú sieť zrekonštruovali v osemdesiatych rokoch 20. storočia, rešpektuje pôvodnú cestnú sieť dispozične i konštrukčným riešením. Pevný povrch tvorený kockami z prírodného kameňa má len prístupová cesta od hlavného vstupu ku kaštieľu, ostatné chodníky majú tzv. mlatový povrch s obrubníkmi z prírodného kameňa zapustenými v úrovni terénu. Po rekonštrukcii park obohatili o mobiliár – lavičky a odpadkové koše. Malú záhradnú architektúru v parku predstavovali tri sochy a dve kamenné vázy, ktoré boli umiestnené v blízkosti kaštieľa. V súčasnosti sú zreštaurované a uložené v depozitoch firmy VEPOS Želiezovce. V okrajovej časti parku v komplexe bývalých hospodárskych budov stojí hudobný pavilón, niekedy nazývaný i Soví hrad, v ktorom bol ubytovaný F. Schubert počas pobytu v Želiezovciach. V súčasnosti je v ňom zriadená pamätná izba.

Vydavateľstvo Dajama