banovecko

Ľudovít Štúr na Univerzite v Halle

  Štúr chcel dokončiť štúdiá v Berlíne, na ktoré sa snažil získať peniaze. Keď sa mu nepodarilo získať ani pôžičku, musel zameniť Berlín za Halle, kde sa žilo lacnejšie.

  Pred odchodom do Halle bratislavskí priatelia sa s ním rozlúčili na zasadnutí 12. Septembra 1838.

  Na ceste do Nemecka, aby sa dôkladne vzdelal v jazykovede a histórií a mohol byť nástupcom profesora Palkoviča na lýceu v Bratislave. Vtedy sa už definitívne rozhodol proti teológií.

  Roku 1819 odvolal rakúsky cisár uhorských študentov z Halle, aby „svoje krajiny uchránil od revolučnej nákazy“. Za Štúrovhoj pobytu v meste boli dve skupiny študentov. Do jednej skupiny patrili študenti z feudálnych a konzervatívnych kruhov; druhú tvorili chudobní bohoslovci, ktorí boli odkázaní na štipendiá a zmeny a ktorí z obavy, aby nestratili „dobrodenia“ vyhýbali sa politickému životu.

  Idealistická filozofia učila, že všetko bytie je uskutočnená myšlienka, idea. Jej najväčšou zásluhou bolo dialektické chápanie vývinu. To znamená, že svet treba chápať nie ako komplex hotových vecí, ale ako súhrn procesov a všetky veci vo svete sú podrobené nepretržitej premene  vznikania a zanikania na základe zákona o protikladných silách. Vzájomným zápasom protikladov sa uskutočňuje postupný vývin.

  Štúr prišiel do Halle s veľkými nárokmi na profesorov. O jeho vedecký rast sa najväčšmi zaslúžil August Friedrich Pott, ktorého odborom bola všeobecná jazykoveda.

  Osobe sa stýkal Štúr aj s profesorom dejín Heinrichom Leom. Bol filozofickým prívržencom Heglovým, ale v tridsiatych rokoch upadal do cirkevno-konzervatívneho smeru a pred poslucháčmi verejne priznával, „že sa vrátil k viere“. Heinrich Leo vo svojich prednáškach ostro útočil proti revolučným hnutiam, ako bola  nemecká sedliacka vojna, nizozemská revolúcia a reakčné názory  po júlovej revolúcií vo Francúzsku a po poľskom povstaní prednášal aj na francúzsku buržoáznu revolúciu 18. storočia.

  Teologickým štúdiám venoval Štúr len malú pozornosť.

  Štúr  sa stal vyznávačom Hőglovej filozofie, a najmä ho oslnila hőglovská dramatizácia dejín, ktorú však videl v inej perspektíve než Nemci.

  Podľa Štúra iba ten môže byť dobrým Slovanom, kto sa zaujíma o jazyk a dejiny iných slovanských národov. Sám pre lepšie poznanie slovanského sveta podujal sa z jari 1839 na cestu po Lužiciach. Tie poslúžili aj našej  vede: Štúr sprostredkoval jazykový materiál pre Šafárikov Národopis Slovanský. Pri jeho odchode do Nemecka mal Ústav veľmi pevné organizačné základy .

  Štúr sledoval, ako sa priostrujú rozpory medzi maďarským nacionálnym hnutím a buditeľským úsilím slovenskej inteligencie, spätej s nepočetnou a nevyspelou slovenskou maloburžoáziou.

(Prílohy: Univerzita v Halle z roku: 1836, v súčasnosti )

  Natískanie maďarského jazyka do úradného a verejného života a snahy uviesť ho i do elementárnych škôl vyvolali u slovenskej inteligencie odpor a obranné opatrenia. Na jeseň 1839 sa mal konať zjazd slovenského Bratstva mladej inteligencie, odchovanej jednotami na školách. Budúcej jari roku 1840 došlo k akcií vyslovene politickej, k petícií predostretej Slovákmi.

  Svoje štúdiá na univerzite v Halle skončil Štúr v lete 1840 a pri návrate do vlasti koncom augusta zdržal sa asi dva týždne v Prahe. Z týchto čias pochádza jeho úvaha Štúr v lete 1840 a pri návrate do vlasti koncom augusta zdržal sa asi dva týždne v Prahe. Z týchto čias pochádza jeho úvaha „Zásluhy Slovanov o európsku civilizáciu“.

  Pri návšteve vlasteneckého východočeského strediska Hradca Králové poranil si Štúr pádom ruku a bol v opatere v dome vlasteneckého tlačiara, nakladateľa a kníhkupca Jána Hostivíta Pospíšila, kde prežil krátku ľúbostnú epizódu. Vzbĺknutá láska k dcére Márií sa skončila rezignáciou, sebazaprením.

  Koncom septembra 1840 bol Štúr v Bratislave. Premohol v sebe silu ľúbostného vzplanutia a s ešte mohutnejším oduševnením sa rozhorel pre dôležité sociálne úlohy.