banovecko

ZDRUŽENIE OBCÍ BÁNOVECKO

 

Cezhraničná spolupráca slovenského a českého mikroregiónu v projekte „SPOZNAJ A CESTUJ“

 Mikroregión Bánovecko bol založený v roku 2003 na ustanovujúcom sneme ako záujmové združenie "Združenie obcí Bánovecko". Základnou myšlienkou pre vznik mikroregiónu bol rozvoj spoločenského, kultúrneho, ekonomického a hospodárskeho života.
Zakladajúcimi obcami boli: Bánovce nad Bebravou, Brezolupy, Dubnička, Dvorec, Horné Naštice, Ľutov, Miezgovce, Prusy. V súčasnosti má mikroregión 15 členov. Cieľom združenia je iniciovanie a podpora rozvojových projektov a ich realizácia na území mikroregiónu Bánovecko, teda v katastroch obcí Bánovce nad Bebravou, Brezolupy, Dubnička, Dvorec, Horné Naštice, Ľutov, Miezgovce, Veľké Chlievany, Prusy, Pravotice, Dolné Naštice, Otrhánky, Haláčovce, Podlužany a Ruskovce, ktoré sú členmi združenia.

Čítať ďalej...

Povesť o udatnom kastelánovi

 

Keď v roku 1241 na Považie vtrhli tatárske hordy, vršatský hradný pán Imrich sa ponáhľal ku kráľovskému vojsku Bela IV. Cestou však spolu so starým kastelánom Ondrejom Budiačom padol do tatárskeho zajatia. Z ťažkých okovov sa uväzneným nijako nedalo oslobodiť. Ondrej si preto malou sekerou uťal nohu a pomohol utiecť i svojmu pánovi. Imrich sa s ťažko zraneným kastelánom šťastne vrátil do Vršatca. Kráľ verného Ondreja Budiača povýšil do zemianskeho stavu a daroval mu Mikušovce. Odťatá noha v reťazi sa dostala aj do erbu tejto obce.

 

Takmer o 100 m vyššie ako hrad sa v susednom masíve nachádza zoskupenie skál známe pod názvom Vršatské bradlá – Javorníky (897 m). Na východe masív ukončuje skalnatý svah. Smerom na sever sa týči mohutná vyvýšenina Chmeľová (925 m) so skalnatým juhozápadným svahom. Z vrcholu druhého najvyššieho vrchu Bielych Karpát (ak počítame masív Veľkej a Malej Javoriny ako celok) je kruhový výhľad ďaleko presahujúci hranice pohoria. Bradlom je aj zalesnený izolovaný vrch Chotuč (795 m) ležiaci na juhovýchodnej strane Vršatských bradiel. Bradlové pásmo pokračuje aj na druhej strane Červenokamenskej doliny, kde sa týči pozoruhodné Červenokamenské bradlo. Má tvar štíhlej skalnej ihly, ktorá je neodmysliteľnou kulisou Červeného Kameňa. Pruh bradiel pretína aj susednú Lednickú dolinu. Na jej západnej strane sa nachádza Lednické bradlo. Na východnom okraji ostrého skalného hrebeňa postavili v 13. storočí hrad Lednica ako pohraničnú pevnosť chrániacu obchodnú cestu na Moravu. Odvážne postavený hrad na vápencovej skale je od roku 1710 ruinou.

 

Moravské Bílé Karpaty sa v mnohom podobajú na slovenské Biele Karpaty, avšak v niečom sa aj líšia. Odlišnosťou je napríklad fakt, že Bílé Karpaty nepresahujú susedné celky tak výrazne ako na slovenskej strane. Moravskej časti chýba pásmo bradiel, majú však lokálne sa vyskytujúce pozostatky po treťohornej sopečnej činnosti. Na juhozápade sa Bílé Karpaty začínajú Žalostinskou vrchovinou, ktorá má so slovenskou stranou spoločné nielen pomenovanie, ale aj mnoho charakteristických čŕt. Je prevažne zalesnená, má nevysoké oblé horské chrbty a široké doliny. Od Dolnomoravského úvalu sa smerom na východ dvíha nevysoký masív budovaný flyšovými horninami. Západná časť vrchoviny je nižšia s vrcholmi pod 500 m. Najvyšší vrch Kobyla (583 m) leží v pohraničnom chrbte vo východnej časti vrchoviny. Na jeho západnom svahu sa začína dolina Radějovky, v ktorej ležia rekreačné osady Lučina, Horní Mlýn a Dolní Mlýn. Od obce Javorník sa smerom na východ rozprestiera Javořinská hornatina nadväzujúca na slovenskú Javorinskú hornatinu. S ňou má spoločný úsek ústredného chrbta s najvyšším vrchom Bielych Karpát, ktorý Moravania nazývajú Velká Javořina (970 m). masívny vrch neklesá na moravskú stranu tak strmo ako na slovenskú. Dlhý severný svah sa znižuje do oblasti širokého rozvodneného chrbta medzi povodím Moravy a Váhu. Väčšie prevýšenie majú zalesnené svahy klesajúce na severozápad a severovýchod. Prvý klesá do hlbokej doliny Černého potoka, druhý sa strmo zvažuje do doliny Klanečnice.

 

Okolie obcí Strání a Březová má podobu širokej Stráňanskej kotliny zovretej medzi vysoké masívy Javoriny a Lopeníka. Nápadná zníženina na slovenskej strane nadväzuje na podcelok Beštiny. Tvoria ju dve paralelné doliny oddelené nevysokým chrbtom, ktorý kulminuje vrchom Nová hora (550 m). V západnej časti Stráňanskú kotlinu obmedzuje rozvodný chrbát s asymetrickým priečnym profilom. Do kotliny chrbát klesá krátkym a strmým svahom. Na opačnej strane sú dlhé a mierne klesajúce okrajové svahy, ktoré sa zvažujú po Hluckú pahorkatinu v západnej časti Vizovickej vrchoviny. Na západe sa rozvodný chrbát dvíha do rozložitej a masívnej Lopeníckej hornatiny, ktorá na slovenskej strane nadväzuje na rovnomenný geomorfologický podcelok. V jeho západnej časti vytŕča masív kulminujúci pohraničným Veľkým Lopeníkom (911 m). Východná časť má podobu vysoko položeného chrbta, ktorý dosahuje najväčšiu výšku na Mikulčinom vrchu (799 m). Smerom na východ sa chrbát strmo zvažuje do hlboko zaklesnutej Hrozenkovskej doliny (pramenná časť Drietomskej doliny). Na východnej strane Lopenícka hornatina siaha po Starý Hrozenkov. Územie rozčleňuje systém paralelných chrbtov a dolín. Monotónnosť flyšového podložia tejto oblasti spestruje prítomnosť lokálne sa vyskytujúcich sopečných hornín pochádzajúcich z obdobia mladších treťohôr.

 

Zdroj: Biele Karpaty - ISBN 978-80-88975-77-8

Nachádzaš sa tu: Domov Povesť o udatnom kastelánovi