banovecko

O slovenskom jazyku, najstarších plodinách a hospodárskych nástrojoch

Slovenský jazyk

   Najvýznamnejším jednotiacim prvkom obyvateľstva žijúceho na území Slovenska je spoločný jazyk. Kým sa vypracoval do súčasnej podoby, prešiel zložitým vývojom. Vyvinul sa z praslovančiny, jeho základ sa formoval v 5. až 9. storočí. Konštituovanie slovenského jazyka ako osobitného slovanského jazyka sa zavŕšilo v 10. storočí. Staroslovienčina je najstarší a historicky najdôležitejší slovanský jazyk. V 9. storočí ho vypracoval Konštantín a Metod, ktorí ho zároveň povýšili na spisovný jazyk. Východiskom ich práce bolo bulharsko-macedónske nárečie a dôvodom potreby misijnej činnosti na Veľkej Morave. V čase Veľkej Moravy bola staroslovienčina svetovým jazykom na úrovni latinčiny a gréčtiny, pretože ovládala veľkú východnú časť Európy. Pri liturgických úkonoch a obradoch ju pravoslávna cirkev využíva dodnes v rusko-ukrajinskej verzií.

  Formovanie slovenského jazyka významne ovplyvnilo obdobie 10. až 13. storočia, ktoré bolo dôležité pre rozvoj oblasti hláskoslovia.

   Obdobie 18. až 19. storočia bolo významné pre ustálenie gramatiky, a tým aj jazykového systému. Obdobie  po druhej polovici 20. storočia malo výrazný vplyv na rozvoj slovníka, štylistické cibrenie reči a vedecký výskum slovenského jazyka.

   Prvú kodifikáciu slovenského jazyka uskutočnil Anton Bernolák na základe západoslovenskej kultúrnej slovenčiny. Bernolákov pravopis sa držal zásady „píš ako počuješ“, to znamená, že šlo o fonetický pravopis. Súčasnú podobu slovenského jazyka kodifikoval v polovici 19. storočia Ľudovít Štúr a jeho spolupracovníci na základe stredoslovenskej kultúrnej slovenčiny (liptovské a turčianske nárečie). Štúrov pravopis nadviazal na Bernolákov avšak nebol dôsledne fonetický. Rešpektoval pôvod a zloženie slova, a preto sa nazýva morfologický pravopis. K základným Štúrovým dielam patrí kniha Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. V roku 1851 sa v Bratislave zišli kultúrni dejatelia na poradu o pravopise, na ktorej sa do slovenskej abecedy dostali písmená ä a ô. Na základe týchto princípov vyšla v roku 1852 Krátka gramatika slovenská od Martina Hattalu, ktorej pravopis sa v podstate dodnes nezmenil . V roku 1902 vyšla Rukoväť spisovnej reči slovenskej od Samuela Czambela. Jej autor spresnil pravopisné pravidlá a uplatnil normu, ktorá platila do vydania prvých Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931.

Stredoveký jazyk

   Najstaršia slovenská jazyková pamiatka – Spišské modlitby z roku 1479, ktoré pri príležitosti svojej vysviacky zapísal spišský prepošt Gašpar Bak.

Otče náš, jenž si v nebesich, osvetsje meno tve,

Przid kralevstve tve, bud vuola tva, jako v nebe tekeš na zemi.

Chleb naš vezdajší daj nam dnes i odpust nam naše viny jako i my odpuščami našim vinovatym.

   Ukážka Bernolákovho pravopisu z roku 1790 v diele Grammatica Slavica (namiesto j píše g, namiesto v má w atď.):

W cudzom oku mrwu hľedáš, brwno w twogom ňewidíš.

Každá wec má swój čas.

Ňeni dobre z welkími páni čerešňe gedáwať.

Seď, gako weš pod chrastú.

Wác si si wzal na chrbet, ňež uňést móžeš. Beda temu domowi, kďe rozkazujge ťeľa wolowi.

   Ukážka Štúrovho pravopisu z roku 1846 v diele Olejkár od Jozefa Miloslava Hurbana:

Zelenje role, pukajúce sa hori, rozkvitnutje lúki a k západu sa skloňujúce slnko dodávali Považú velebnosťi a krási ňevíslovnej. Pohljadňi na túto krajinku kedikolvek, teda ťa musí preňiknúť a dojať ...

   Ukážka z Mluvnice jazyka slovenského od Martina Hattalu z roku 1864:  

Súc obdarení duchom, môžeme si nielen o známych než i o neznámych nám vecach všeličo a rozmanite mysleť. To, čeho sme sa o známych abo neznámych nám vecach domysleli čili výkon ducha mysliaceho, je myšlienka.

   Ukážka z Rukoväti spisovnej reči slovenskej od Samuela Czambela z roku 1902:

Stredoslovák, ktorý vyslovuje dvojhlásky ia, ie, iu, ô bez všetkých príprav môže vziať Rukoväť do ruky, lebo sú v nej pravidlá osnované na strednom nárečí slovenskom. Naproti tomu príslušníci tých nárečí a podrečí,v ktorých niet dvojhlások ia, ie, iu, ô alebo v ktorých sa vyslovuje dz, c namiesto písaného ď, ť (dzakovac miesto ďakovať), musia sa náležite pripraviť.

Hlavná plodina

Obilie – pestuje sa od raného stredoveku po súčasnosť. Pestovaniu obilia  sa prispôsobili najstaršie  systémy hospodárenia. Obilie sa sialo rozhadzovaním hrstí zrna z plátenného vrecka, žalo sa kosákom, mlátilo cepmi, mlelo ručným žarnovom. K najstarším typom obilnín patrí pšenica (jejj starší typ tenkeľ), jačmeň, ovos a pohánka.

Hlavná okopanina

Zemiaky – ich pestovanie sa začalo v 18. Storočí a rozšírilo najmä v 19. Storočí. V tom čase nadobudli prevratný význam nielen v strave, ale aj v systéme hospodárenia, pretože spôsobili zánik trojpoľného systému. Keďže zemimaky si vyžadujú vlhšie podnebie  a nie sú veľmi náročné  na kvalitu pôdy, udomácnili sa najmä na severe Slovenska. Ich obľubu a zdomácnenie  potvrdzuje viacero krajových pomenovaní: zemáky, zemky, krumple, švapka, grule, bandurky, erteple a pod.

Najstaršie strukoviny

Hrach, fazuľa, bôb a cícer – boli obľúbenou potravinou pre vysoký obsah bielkovín. Ich význam spočíval aj v tom, že obohacovali pôdu o živiny. Ujali sa najmä v čase zavedenia trojpoľného hospodárstva.

Najstaršie poľnohospodárske náradie

Motyk a rýľ – udržali sa od raného stredoveku do súčasnosti. Používali sa pri klčovaní a vypaľovaní lesa a kultivovaní pôdy. Motyka získala najväčší význam pri pestovaní okopanín. Domácku výrobu postupne nahradili špecializované kovospracujúce dielne, medzi ktorými dominovali dielne z Medzeva.

Najstarší typ orbového náradia

Radlo (od neho pochádza starý názov oráča – rataj), ktoré pôdu prerývalo. V 11. Až 13. Storočí ho postupne vytlačil pluh ktorý pôdu zároveň prevracia, a tak ju lepšie prevzdušňuje.

Najstaršie náradie na žatie

Kosák – (srp.). Žatie  kosákom (hladké ostrie) alebo srpom (zúbkaté ostrie) pretrvalo na území Slovenska až do prvej polovice 20. Storočia, keď začala  jednoznačne dominovať kosa. Súviselo to najmä s vtedajšou kvalitou a vysokou cenou kôs, so stratami obilia pri kosení s kosou, s kvalitou pôdy a so zaužívanou technológiou, pri ktorej ženy žali a muži viazali snopy.

Najstaršie náradie na hrabanie

Hrable – jednoduché náradie na hrabanie sena, obilia, slamy a krmovín. Zhotovovali sa z dreva, pričom roľníci si ich väčšinou vyrábali sami. Zriedkavo sa zdobili drevorezbou. Dĺžka rúčky sa zväčša pohybovali okolo 2m, zuby mali veľkosť a vzdialenosti podľa toho, na čo by sa používali.

Najstaršie náradie na mlátenie obilia

Cepy – jednoduché náradie, ktoré používali už starí Slovania. Obilie sa najčastejšie mlátilo v stodole, len veľmi chudobní roľníci, ktorí nemali stodolu, mlátili pod holým nebom.

Vinohradníctvo

Vinohradníctvo sa považuje za najstarší špecializovaný odbor poľnohospodárstva zameraný na pestovanie viniča hroznorodého a spracovanie hrozna. Prvé vinohrady založili na území Slovenska pravdepodobne Rimania, archeologické nálezy vinohradníckych nožov sú datované od 7. Storočia. Výrobu vína v období Veľkej Moravy potvrdzuje aj vzácna literárna pamiatka – modlitba nad kvasnicami vína. Prvé písomné zmienky o vinohradníctve pochádzajú z 11. – 13. Storočia, vinohradnícku tradíciu dokazujú aj vinohradnícke motívy na obecných pečatiach a mestských erboch. V 13. Storočí sa najvýznamnejšou vinohradníckou oblasťou stala oblasť Malých Karpát. K vytvoreniu osobitého charakteru vinohradníckej kultúry tohto regiónu výrazne prispeli nemeckí kolonisti. S vinohradníckou tradíciou sa spájajú rôzne zvyky. Vinohradníctvo postupne nadobúdalo čoraz väčší význam a víno sa stalo dôležitým obchodným a vývozným artiklom. Traduje sa, že račiansku frankovku s obľubou pili aj na cisárskom dvore Márie Terézie. Medzi špičkové produkty uhorského vinohradníctva patrilo tokajské víno z južných svahov Zemplínskych vrchov.

Zima

Pre roľníkov znamenal príchod zimy nielen zmenu v charaktere práce, ale do značnej miery aj v spôsobe života, pretože ťažisko denných činností sa prenieslo z polí do hospodárstiev. Práce sa sústreďovali na opravu a zhotovovanie  rôzneho náradia, pradenie, tkanie, šitie, páranie peria, zakáľačky a ďalšie činnosti, ktoré boli súčasne príležitosťou na stretávanie sa s inými ľuďmi. Z hľadiska zvykov mali najväčší význam priadky, ktoré sa začínali v druhej polovici októbra a trvali do konca fašiangov. Okrem práce so sebou prinášali aj veselú zábavu. Priadky sa dokonca uchyľovali k čarám. Časté boli  žartovné obchôdzky mládencov v prestrojení, rôzne hry, tance, spev a rozprávanie, resp. čítanie zábavných alebo napínavých príbehov, čo bolo úlohou dobrých rozprávačov. Kým oni zabávali spoločnosť, ženy priadli.

Zima, zima tu je,

Sniežik poletuje –

Stromy, domy, stromy, domy,

Bielym zahaľuje.

Praďme že len pradulienky,

Pôjdeme domov, pôjdeme domov,

Ktorá viacej napradieme,

Bude gazdinou, bude gazdinou.

(Zdroj: Kliment Ondrejka: MALÝ LEXIKON ĽUDOVEJ KULTÚRY SLOVENSKA, Vydalo vydavateľstvo MAPA Slovakia Bratislava, s. r. o. 2003, 1. Vydanie, ISBN 80-8067-002-1