banovecko

Dolnotrenčianske nárečie

   Jazyk je zázračný organizmus. Je najvlastnejším prostriedkom ľudského myslenia a dorozumievania, je v ňom uchovaná neopakovateľná výnimočná duchovná a do veľkej miery aj hmotná kultúra národa. Väzba medzi jazykom, kultúrou a dejinami národa je taká tesná, že bez skúmania a poznania súčasnosti a minulosti jazyka nemožno dobre pochopiť charakter národa, národného spoločenstva. Pri skúmaní jazykových faktorov vychodiacich z existencie národného jazyka na konkrétnom území má nezastupiteľné miesto dialektológia. Slovenská dialektológia sa prezentovala reprezentatívnym štvorzväzkovým Atlasom slovenského jazyka, prinášajúcim dôležité informácie o členení slovenských nárečí v hláskovej, gramatickej, slovotvornej i lexikálnej rovine.

   Život slov je verným zrkadlom života ľudí aj vecí. Spisovná slovenčina sa vyvinula z ľudového jazyka; spoznávanie ľudovej (nárečovej) lexiky je stále aktuálne a inšpiratívne. Nárečia sú živým prameňom, ktorá tečie stáročiami; ich výpovedná sila nevyschla, sú najprirodzenejším zdrojom napájania a zavlažovania spisovného jazyka. Jedinečné, nenapodobiteľné čaro ľudového spôsobu vyjadrovania, ktorý je zdrojom aj umeleckého štýlu a jeho obraznosti, spočíva najmä v jednoduchosti, priezračnosti, priliehavosti, výstižnosti. Celonárodný Slovník slovenských nárečí má ambície podať primeraný obraz o jazykovozemepisnej, sémantickej i štýlovej diferencovanosti nárečovej lexiky. Jazyk náš každodenný s jeho nesmiernou vyjadrovacou potenciou sa však nepodarí prezentovať vyčerpávajúco; mnohé môže ostať – aj kvôli nedostatočnému počtu materiálových prác – nedopovedané, neobjavené. Z tohto hľadiska sú záslužné a nezastupiteľné údaje, sprístupňované v edícií krátkych slovníkov základných slovenských nárečí. Obohacujú poznatky o bohatstve nárečovej slovnej zásoby, o tvorivých možnostiach ich nositeľov. Obraz o svojskom a originálnom ľudovom pomenúvaní reálií a javov dedinského života by chcel doplniť aj tento Krátky slovník nárečia slovenského dolnotrenčianskeho.

  Termínom dolnotrenčianske nárečia sa v dialektológií označujú nárečia západoslovenského typ, ktorými sa hovorí na území (bývalého) Trenčianskeho okresu.

  Schopnosť nárečia zachovať dlhodobejšie také kombinácie jazykových prostriedkov, ktoré výstižne charakterizujú javy každodenného života, sa dynamicky prejavuje vo frazeológií, a preto  sa v niektorých heslách uvádzajú aj frazeologické jednotky (frazémy). Niekedy práve doklad s výraznou frazémou umožnil dovoliť a zaradiť ako heslové slovo aj lexémy z celonárodného jadra slovnej zásoby.

Ukážka niektorých termínov dolnotrenčianskeho nárečia

blížiť                           ubližovať

blskáť (sa)                   blýskať sa

blváňe                         veľké vypleštené oči  

brečka                          rozvarený slivkový lekvár  

corgoň                         odrastený chlapec

cudzár                         cudzinec, prisťahovalec

cúg                              vlak

dláškovica                  jedna doska z podlahy

fazolniščo                   miesto, kde bola zasadená fazuľa

feršter                         lesník

fiktoš                          fiškus, prešibaný človek

kašša                           riedke jedlo z fazule, hrachu, prosa  

močillo                        miesto, kde sa močia konope

močkár                        kto žuje močku, tabak

prašivý                         zlý, pokazený

  O jedlách

   Ňeskám teda céra bi už aňi šeličo ňeveďela, ale já čo pamatám a čo som očula, boli to jellá inšié: rano bola običajňe zemáková poliévka z melecámi, v lepšíh domoch káva a hospodár dal slaňinu a trochu pošerstveňá, abi červíka otrovil, borovičku, lebo slivovicu.

   Obet teda ból jag v robotní ďeň tag v ňedelu poliévka, potom masso z omáčku, lebo ňejaké cesto. Poliévki sú običajňe zemáková, zasmažená, v ňeďelu massová ze slížami, kapusňica z melenci, hrachová, fazulová. Ponďelek, stredu a pátej sa jelli slíže lebo haluški a cesťeňica ze sirom, slivkovím lekvárom, orechámi, makom. Večera bolo jenno jello, čo ostalo od obedu. Lebo zemáková kašša s kiselím mliékom lebo polližňík. To je riétke zemákové cesto pečené na kapusníh listoh ze slaňinku običajne peci lebo rúle.

   Jellá vaččích svátkov bívajú stejné, len pribuňňe ešče koláč, sirovňík, makovňík, calta, buchti. Ščedrí večer bívajú oplatki, makové pupáčik, suché slivki varené s cukrom, hríbová kapusňica z melenci, kislá omáčka hríbová, vismažená riba ze zemáki a varením ovoťím, Ježiškova kašička a tak ... Bolo aj vipiď hratého, pálenki s cukrom a ňiégde aj víno. Na Vánoční boží hod bívala huspeňina a káva s koláčom, na obed massová poliévka ze slíški, varené masso z omáčku a zemákom, uďenina s kapustu, pečená bravčovina se zemáki a vareními slivkámi. Na večeru bívali pozostatki z obeda a huspeňina.

   Najvác sa varilo, právda, na Hodi, keré bívajú našej ďeďine na ďeň patrona svatého. Rano sa vipije ňiéčo, a na obet ... teda už aňi ňepamatám jako bívalo. Jako na Boží hod a veru ešče vác: massová poliévka, varené masso se zemáki a omáčku, pečená ťalacina a bravčovina z varením ovoťím, dolki lebo iné pečené cesto, koláče, ovoťié, vipiď víno, pivo a pálenka.

Spomienka na staršie časy

   Kec com ból malím chlapcom, každú ňeďelu som mosel iž do kostela. Také volačo pekné už ňikedi ňebuďem viďeť, jako bolo tedi. Šecci chlapi nosili na ňedelu sellácke šati, biélé kabaňe, čiérne rajblíki a zvaskuvané košele. Aj ženi nosili šecki sellácke šati. Kožmaňické ručníki, keré boli na mladích červené, kvetuvané a na starích tmavé. Sukňe mali na velké svátki z moravského súkna, opšité stuškú, bielé fertuchi a višívané pási. Lajblíki mali šelijakéj farbi, zlatom striéblom šnoruvané, s cifruvaními gombíkami. Celí kostel ból jako roskvitnutá zahratka. Chlapská strana bola celá biéla. Ďiévki na pretku sa červeňali na tvárach, aj na hlavách. Tag aj mladé žeňi. Staršie babi už ňeboli také strakavé, boli ťmavšié, ale ťiéž nevišívané. Ňimo farára, orgaňistu a horára, šetko bolo kroji. Na túto krásu jagživ ňezabuňňem, ale hu už aňi viďed ňebuďem.

   (Zdroj: KRÁTKY SLOVNÍK NÁREČIA SLOVENSKÉHO DOLNOTRENČIANSKEHO podľa Ivora Ripku, Vydal PRINT-SERVIS Bratislava 1997, 1. Vydanie, ISBN 80-88755-56-5)