banovecko

Ľudovít Štúr - Tajomníkom spoločnosti

  Teologické štúdium nepatrilo k jeho obľúbeným. Podľa výpovede J. M. Hurbana sa viac prikláňal k názorom nezávisle od náboženstva a práve tu vzniká jeho neskoršia snaha o to, aby sa spoločnosť „odteologizovala“ a skôr ako náboženskými záležitosťami sa prikláňala skôr k hospodárstvu, politike a sociológií. Zo svojho návratu po štúdiách sa stal zapisovateľom a od roku 1834 tajomníkom, t. j. dušou spoločnosti. Ako tajomníkom rozdeľoval členom práce, ktoré po zhotovení predkladal predsedovi a kritikovi a zároveň sám posudzoval práce mimoriadnych členov.

  Hlavnou úlohou Spoločnosti bolo, aby sa budúci učitelia, kňazi a notári dobre naučili reč, v ktorej budú účinkovať, no Štúr prišiel s ešte väčším cieľom: slúžiť svojim vzdelaním celku.

  Štúr si uvedomil i fakt, že úlohou vzdelaného človeka , nie je iba dopomôcť k vlastnému zaopatreniu, ale aj spoločenské povinnosti. Preto sústreďoval okolo seba družinu, aby buditeľská práca v národe mala čo najmasovejšiu  základňu.

  Rovnako i mysle bratislavskej študujúcej mládeže priam horeli slovanskou myšlienkou. Ľudovít sa učil všetky slovanské reči a ku svojmu krstnému menu si pridávali slovanské. Štúr vynakladal veľké úsilie pre vybudovanie knižnice, pre ktorú sa snažil zadovážiť každú novú českú knihu. Uvedomil si, že pre organizovanie slovenského života je dôležitý styk s ostatnými slovanskými národmi. Roku 1832 zasadal v Bratislave uhorský snem. Tu sa Š túr zoznámil so srbskými a chorvátskymi poslancami a rokovalo sa o slovanských veciach a „predkladali sa všelijaké zámery na budúce časy ...“.

  Štúr vytyčoval mládeži veľké ciele, ktoré zapaľovali jej mysle a preto sa rada podrobovala jeho vedeniu, hoci práce za jeho miestopredsedníctva sa v Spoločnosti sprísňovali „zákony“ a upevňovali povinnosti riadnych i mimoriadnych členov a činovníkov. Napríklad noví riadni členovia museli preukázať „gramatickú známosť českej reči“.

  Štúr ako miestopredseda si vzal za úlohu dbať o to, aby členovia rástli a prospievali nielen v gramatických vedomostiach „česko-slovanskej reči“, ale aj v literatúre a dejepise a vôbec v „národnej vzdelanosti“. V poslednom roku svojich lyceálnych štúdií prednášal v Spoločnosti dejiny slovanského národa, najmä ruskej literatúry, Jeho prednášky, zostavené podľa najnovších vedeckých pomôcok, vzbudzovali v mladistvých hlavách nové myšlienky a nové podnety.

  Organizovanie štúrovského kolektívu upevňovali  spoločné výlety do mestského okolia, na Kamzík, do lacných výletných krčmičiek v horskej oblasti, na zadunajské nivy a pod. Na výletoch a veselých večierkoch v prírode sa mládež cvičila v rečníctve a recitácií, pretekala sa v básnictve a speve národných piesní, vychovala  ku kolektivizmu, zodpovednosti a umeniu podriaďovať súkromne záujmy potrebám verejným, všeobecným, Dlhé pochody otužovali mládež telesne.

  Pamätný bol výlet na Devín v nedeľu 24. apríla roku 1836. Na tomto dôvernom zhromaždení vyznal Štúr celkom otvorene svoje slobodomyseľné názory. Došlo tu k neformálnemu ustaveniu akejsi vlasteneckej organizácie.  Štúr vyzval svojich druhov, aby si každý zvolil heslo života a ku krstnému menu prijal i slovanské meno ako mravný záväzok, že sa na celý život oddáva službe svojho rodu a Slovanstva. Účastníci manifestácie používali  prijaté slovanské mená po celý život, napríklad Jozef Hurban sa písal Jozef Miloslav Hurban a pod.

  Výlet na Devín a zhromaždenie niekoľkých zasvätencov mali vytvoriť základy tradície národného sviatku, ku ktorému by sa mládež i v budúcnosti každý rok vracala.

  I devínska vychádzka a jej myšlienková náplň ukázali jasne, ako sa národne hnutie spájalo so slovanským uvedomením, s česko-slovenskou solidaritou.

  Výročná správa o činnosti Spoločnosti za prvý rok Štúrovho miestopredsedníctva bola bohatá: členovia zadali vyše sto prác, zväčša pôvodných básní, sám Štúr odovzdal dve. Obsah prác a ich spoločenský dosah bol, pravda, obmedzený študijným rámcom. Ale všetko, čo v tých časoch vyšlo zo Štúrovho pera, je preniknuté vierou vo víťazstvo pokrokových ideí. Sympatie k poľskému boju za slobodu a živé styky s demokratickými organizáciami poľskej emigrácie boli trvalým zdrojom, z ktorého štúrovci čerpali podnety pr svoj úprimný demokratizmus.

Prvá cesta po Slovensku

  Štúr chcel prizrieť životu národa ako v jeho vzdelaneckej vrstve, tak i v najvlastnejšej mase,  v ľude.

  Rodný kraj ho nevábil, zdalo sa mu, že život v ňom ustrnul a zostal na stupni z konca 17. Storočia. Preto sa v lete 1836 vystrojil do západnej časti, Nitrianskej, ktorá oživovala. Tu sa zhováral s ľuďmi rozličných zamestnaní, tried a usiloval sa zapojiť do kruhov národného hnutia, najmä literárneho, aj dedinskú inteligenciu.

   Štúr dokončil školy v období rozvíjania svojich buditeľských plánov a ostal aj naďalej v kruhu bratislavskej mládeže.

  Štúr postupne, ale sústavne sledoval tento cieľ: vybudovať zo Spoločnosti pevnú a širokú národnú bázu.

  U Štúra a jeho spolupracovníka vynikala roku 1836 myšlienka vydať „City vďačnosti“, básne na poctu mužov, ktorí sa zaslúžili o slovanskú vec a to zo všetkých slovanských národov.

  V tridsiatych rokoch účinkovali na lýceu aj iné študentské spoločnosti, maďarská a nemecká. Štúr kriticky posudzoval maďarskú spoločnosť, ktorá neuspela. Na čele  nemeckej spoločnosti bol Schroer, výborný pedagogický teoretik i praktik, od ktorého prebral Štúr mnohé formy práce.

  Keď udržovatelia  školy urobili opatrenia proti „študentským výčinom“, študenti sa proti školskému senátu a vedeniu lýcea  vzbúrili. A Štúr? Ospravedlňoval študentskú akciu „zlým zaobchádzaním školského senátu so žiakmi“, ale mal obavy z jej následkov. Slovenská literárna jednota bola úzko spojená s osudom katedry prednášky v takej miere, že katedra pomaly zanikla. Na záchranu Spoločnosti mládež požiadala cirkevný dištriktuálny konvent, aby vyvolil namiesto Palkoviča nového profesora, alebo aby ustanovil jeho námestníka. Konvent sa rozhodol pre druhé riešenie a pri voľbe námestníka lós padol – na Štúra.