banovecko

Zvyky a obyčaje zimných sviatkov v okolí Bánoviec

  Máme tu čas adventu, ktorý vrcholí najkrajšími sviatkami v roku. Na Slovensku sa ešte v nedávnej minulosti dodržiavali určité zvyky, tradície, ktoré boli súčasťou jednotlivých sviatkov a tie sprevádzali rôzne úkony, ktoré mali zabezpečiť, zdravie, šťastie v rodine, úspech či dobrú úrodu a mnohé iné. Spomenieme si niektoré, ktoré sa vzťahovali práve na obdobie adventu a Vianoc.

JESEŇ 

  Sviatkom, ktorý završoval komplexný výsledok poľnohospodárskej produkcie, boli hody, známe u nás najčastejšie ako hostina, na mnohých miestach tiež pod novší, z nemeckého jazykového prostredia prevzatým názvom kärmeš, kirmeš.

  Hody boli pôvodne kolektívnou hostinou rodu, na ktorej sa v hojnej miere konzumovali dary polí, lesov a riek. V podmienkach rodového zriadenia sa časť výsledkov kolektívnej práce, či už to boli plodiny, dobytok alebo úlovok, rozdelila medzi jednotlivé rodiny, časť ponechali na rôzne spoločné potreby.

  Hody sa začínali v nedeľu, keď prichádzali hostia. Domy i priedomy boli vyčistené a upravené, gazdiné mali navarené a napečené všetko, čo žiadala obyčaj a dovoľovali ich prostriedky. V pondelok bola takzvaná zlatá hodinka a potom bola tanečná  zábava a to buď v hostinci, alebo u richtára.

ZIMA

  Zvyky a špecificky limitované normy správania zimnej etapy výročného cyklu sa začínali na Katarínu, viazali sa ďalej ku dňom Ondreja, Barbory, Mikuláša, Lucie a Tomáša. V uvedených dňoch sa predpokladala zvýšená aktivita nepriaznivých síl, no časom sa táto  predstava zredukovala na povery o škodlivej činnosti stríg, preto sa spomenuté dni označovali aj ako stridžie.

  Prvým zo série dní, keď sa mohli robiť rôzne čary, či už so zámerom pozitívnym alebo škodlivým, bol deň Kataríny. Podľa záznamu Pavla Dobšry, či už so zámerom pozitívnym alebo škodlivým, bol deň Kataríny. ukovala na povery o škodlivej inského z druhej polovice minulého storočia jedli na strednom Slovensku v tento deň cesnak a robili ním aj kríže na dverách, aby boli chránení pred strigami. S Katarínou súvisela povera, ktorá miestami pretrvala až do  prvej polovice nášho storočia, že v dome, ktorého prvým návštevníkom je v tento deň žena, sa bude po celý rok rozbíjať riad. Možno práve táto povera inšpirovala mládencov, aby o dvere domov, v ktorých bývali Kataríny, rozbíjali starý hlinený riad.

  Ďalším zo série stridžích dní bol deň Ondreja, ktorý pripadá na 30. November. V predvečer Ondreja sa jedlo menej cesnaku ako v predvečer iných dní tejto kategórie. Podla pranostík sneh, ktorý napadol na Ondreja, dlho leží, len na Gregora (12. Marca) do potoka beží. Tiež „ondrejský sneh žitu nehovie“, alebo „ondrejský sneh zje ražný chlieb“. „Keď ondrejský mesiac pustí, to všetky pustia, bude mierny zima“. Inými slovami, aké počasie bolo na Ondreja, také malo byť celú zimu. Počasie slúžilo aj na predpovede úrody: „Ak na Ondreja hrmí, bude málo orechov“.

  Na okolí Trenčína sa v tomto období dievčatá pred spaním modlili:

Ondrejko, mejko, tejko, svätý Ondrejko!

Predstav mi pred oči,

Ktorý bude moj milý,

Ktorého s amám pridŕžati

  Potom si dali pod hlavu prsteň, ktorý už niektorá nevesta použila pri sobáši, a rovnako ako v predchádzajúcich prípadoch očakávali, že sa im bude snívať o budúcom mužovi.

  Deň Barbory – 4. Decembra, patril v časti  stredného Slovenska taktiež k stridžím dňom, čo znamenalo, že ranné návštevy žien boli nežiaduce.

  Zaujímavý vývoj majú mikulášske zvyky. Počiatkom stredoveku už v prvej polovici decembra prebiehali v celej Európe predslnovratné obyčaje, ku ktorým patrila výmena darov a najmä rôzne maskované sprievody. Cirkev v úsilí nahradiť starší kult. Na ktorý nadväzovali kultom kresťanským, určila v deviatom storočí 6. December za deň sv. Mikuláša.

  Deň Lucie – 13. December, bol pred zavedením do gregoriánskeho kalendára v roku 1582 považovaný za najkrajší deň roka. Preto sa k nemu viazali úkony magicko-ochranné, keďže podľa súvekých  predstáv nebezpečenstvo zo strany  škodlivých síl v dôsledku maximálneho úbytku denného svetla vrcholilo. Na druhej strane zas ľudia pociťovali potrebu zabezpečiť na prahu nového obdobia jeho priaznivý priebeh.

  Dávnejšie ľudia a okiadzali kravy dymom z posvätených rastlín. Koncom minulého storočia na okolí Trenčína dávali do dverí stajne snop slamy. Striga, ktorá sa chcela dostať dnu, musela do rána, kým kohút nezakikiríkal, spočítať všetky slamky.

Inokedy si dievčatá schovali vajíčko, znesené na Luciu. Na Štedrý večer po celodennom pôste vyliali bielok do studenej vody a po návrate z kostola hádali podľa tvaru bielka zamestnanie budúceho manžela. Ktoré dievča nemalo konárik ovocného, obyčajne čerešňového stromu vložený do vody, mohlo tak urobiť ešte na Luciu s rovnakým očakávaním ako na Katarínu, Barboru, Ondreja či Mikuláša.

Štedrý deň

  Pôvodné oslavy slnovratu boli spojené s bohatou hostinou, pri ktorej sa jedlo hlavne mäso. Cirkev v úsilí potlačiť čo i len spomienku na slnovrat prikázala na 24. December pôst. No ľud spájal hostinu, hody s blahobytom a nastávajúcej etape, preto sa usiloval situáciu riešiť dvoma spôsobmi: Mäso dali na štedrovečerný stôl, aj keď ho často jedli až po polnoci. Na Kysuciach verili, že a chýba mäso na štedrovečernom stole, bude hynúť dobytok. Na okolí Bánoviec a Topoľčian, ako i na východnej Morave presunuli bohatú večeru, nazývanú obžernú alebo tučnú, na predchádzajúci deň. V niektorých obciach varili dlhé rezance, aby narástli dlhé vlasy. Vcelku však nezáležalo natoľko na druhu jedla, ako na jeho kvantite, aby sa každý mohol najesť koľko vládal.

  Takisto na okolí Topoľčian a Bánoviec donedávna gazdiná naukladala v komore pripravené koláče, orechy, jablká, oblátky, med a cesnak do sita, zabalila to do obrusu a zaklopala na dvere izby hovoriac: „Otvorte!“ Tí, čo už sedeli v izbe, sa pýtali: „Čo nesiete?“ Gazdiná znovu volala: „Otvorte!“ Ale až keď sa z izby po tretí raz opýtali, čo nesie, odpovedala: „Hojné božské požehnanie!“ Potom vošla do izby, batoh položila na stôl, rozviazala obrus, prikryla ním stôl a zo sita, ktoré ostalo na prostriedku stola, vybrala niekoľko orechov, hádzala ich na kríž do všetkých kútov miestnosti hovoriac:

Kúty, kúty, štedré kúty,

Nemám vás s čím obdariti,

Len s týmito štyrmi orieškami.

 Podobný obrat vykonával na strednom Považí gazda. Tu sa rodina pri večernom zvonení pomodlila, potom v izbe zahasili svetlo a gazda vyšiel von. O chvíľu sa vrátil, v jednej ruke držal zapálenú sviecu, v druhej sito s plodinami a pri dverách predniesol vianočné želanie, potom nabral za hrsť orechov a so slovami: „Aj hentým aby pánbiček požehnal“ a rozhadzoval ich po kútoch. Až potom položil sito na stôl a všetci si okolo neho posadali .

  Na Ponitrí bola rozšírená predstava, že do domu, ktorý je o polnoci prázdny, prídu duchovia. Preto, ak chcú všetci odísť na polnočnú omšu, majú pripraviť na stôl jedlá, aby sa duchovia mohli najesť, inak by sa domácim pomstili smrťou niektorého člena rodiny.

  Hrach patrí u nás k najstarším známym kultúrnym plodinám, preto neprekvapuje, že bol nielen obetným predmetom, ale sa okolo neho sústredili aj ďalšie povery. Napríklad na okolí Topoľčian a Bánoviec malí ísť dievčatá zjesť hrach von z domu, pod holé nebo, aby ich vraj zuby nebolievali. Zvyšok šošovicového prívarku vyniesla gazdiná aj s misou do sadu a natierala ním orechy, aby dobre rodili. Chren mal dodať ľuďom odvahu, preto sa bojazlivci mali usilovať čo najviac z neho skonzumovať.

  Omrvinky z pečiva si zachovali nadprirodzené vlastnosti celku, z ktorého pochádzali. Preto sa nikde  nevyhadzovali do smetí, ale naopak. Starostlivo ich pozbierali a odložili. Časť omrviniek spolu splodinami, ktoré boli na stole, pridávali do osiva. Aby ich magický účinok ešte zvýšili, dávali ich na niektorých miestach, napríklad na severnom Spiši, na Štefana posvätiť v kostole. Ďalšiu časť odkladali na liečenie. Na okolí Trenčína ich dievčatá používali k čarom lásky. Zahrabali ich do zeme a zelinku, ktorá na tom mieste narástla , potajomky  vložili  do vrecka  nevšímavému mládencovi.

  V okolí Bánoviec si dievča uložilo pod pazuchu jabĺčko, ktoré dostalo pri večeri Neskôr  vyšla na cestu a aké meno mal mládenec, ktorého prvého zazrela, také meno mal mať jej muž. Ak súčasne počula štekať psa, mala sa vydať vo svojej obci, v opačnom prípade do cudzej.

Božie narodenie 

  Prvý sviatok vianočný, Božie narodenie, mal jednoznačný charakter novoročia.

Ak si chcel gazda v oblasti Myjavy, Nitry, čiastočne i Trenčína zabezpečiť, aby mu dobytok dobre žral, pred východom slnka umyl válovy vodou, ktorú si doniesol z deviatich brodov.

  Prvý sviatok vianočný sa jedávalo v podstate to, čo na Štedrý večer, aj keď s niektorými obmenami. Tam kde na Štedrý večer dodržiavali pôst, pribudlo na stôl bravčové mäso a jaternice upečené ešte v predchádzajúci deň.

Podľa neskoršieho údaju z oblasti Hornej Nitry ten, čo zjedol ráno najprv tri zrnká hrachu mohol úspešne liečiť beľmo.

Silvester 

  Zvyky, s ktorými sa v niektorých oblastiach stretávame na Silvestra, 31 decembra, v žiadnom prípade nevyjadrujú ktorému bol cudzí retrospektívny pohľad a ktorý všetko úsilie orientoval smerom do budúcnosti, aj silvestrovské obrady a úkony sa jednoznačne viazali k Novému roku  a nastávajúcemu hospodárskemu obdobiu. Takýto charakter mali aj najzaujímavejšie silvestrovské zvyky, ku ktorým patrilo kurinovanie a babenovanie.

  Kurinovanie bolo teda vlastne obchôdzkou, ktorá súvisela s chovom a rozmnožovaním hydiny. Poukazuje na to i skutočnosť, že v tomto prípade, keď bol cieľ ešte jasný, hlavnými postavami boli výlučne muži.

  Kurinovanie v obci Rybany malo v našom storočí už značne pozmenenú podobu i funkciu. Kurinovať tu chodili deti, chlapci i dievčatá z hofierskych rodín, ktoré v gazdovských domoch polospevavo prednášali:

Kuriny, baby,

Dedove husi,

Dedo babu dusí,

Des´podela husi.

Husi sú v záhrade,

Kto ich pôjde vyhnať?

Ja ich pôjdem vyhnať,

Sadnem na starú,

Pôjdem do táboru

Flinty kupovať,

Dievky postrieľať

Až po samé päty.

Čí je toto biely dom,

Podopretý polenom,

Klincami obitý,

Osúchmi pokrytý.

Koleda, koleda, dajte chytro, oziaba.

Nedajte nám dlho stáť, nebudú vám deti spať. 

  Gazdiná im nasypala do batôžkov trochu sušeného ovocia a pridala niekoľko kúskov vianočného pečiva. Vyzbierané naturálie si deti podelili a doma odovzdali matke.

  Na nový rok chodili deti v Uhrovskej doline na „štedráky“. V spríbuznenom dome predniesli niektorý z príležitostných vinšov, ktorý sa doma naučili. Pobožnejší uprednostňovali vinše nábožné, iní si vybrali pre túto príležitosť už spomínané žartovné vinše so stabilnými prvými troma veršami a možnosťou variovania štvrtého podľa konkrétnej situácie v rodine, kde vinšovali.