banovecko

Ľudové hudobné a tanečné zvykoslovie

  Ľudové hudobné zvyky sa vzťahujú na tie folklórne prejavy a formy, v ktorých sú piesne, muziky a samozrejme aj tance súčasťou ľudových obradov, zvykov, obyčajov a osobitných príležitostí. Hudba, pieseň, tanec nie sú len určitým doplnkom, ozdobou, marginálnym prejavom, ale patria ku konštitutívnej zložke zvykov a obradov.

  Hudba preniká všetkými základnými fázami obradov, formuje ich, dáva im charakteristické vyznenie. Navyše utvára ich osobitný ráz. Je to dané tým, že pieseň, hudba a tanec je nielen rámcom pre zvyky, ale objavuje sa v ich ťažiskových, kľúčových fázach a situáciách.

  Hudba je najvýraznejšou zložkou. Preto do skupiny ľudových hudobných  zvykov právom zaraďujeme tie obradné príležitosti a zvyky, v ktorých má hudba podstatnú úlohu.

  Hudba, spev, nápevy sú v tom nosnými komunikačnými médiami. Navyše hudba svojím spôsobom dokresľuje základný zmysel výpovede výrazovými prostriedkami. Určujú základnú atmosféru, náladové vyznenie celého zvyku, dávajú mu charakteristické znaky.

  Mnohé obchôdzky ako vyháňanie zimy, prinášanie leta, fašiangy, trojkráľové, vianočné chodenie s betlehemom, sa skladajú vlastne z troch zložiek: spevu pri prechode dedinou, vinšov pred domami alebo v domoch a tanca – prevažne po skončení obchôdzok. Určité zvyky majú aj označenie v súlade so spevnou zložkou. Na Vianoce je to „spievanie popod obloky“, hlavnou zložkou jurských spevov je spievanie a vykríkačky nad dedinou, nazvané „spievanie Jura“. Začlenenie piesne do zvyku nechalo otázku jej reálnej funkcie  v mnohom smere otvorenú a nezodpovedanú. Úplnosť zachytenia obrazu zvyku s jeho materiálnymi zložkami ako sú kroje, rekvizity, doplnky, konkrétne miesta konania s potrebným zariadením a materiálom pre realizáciu zvyku, v jeho jednotlivých duchovných, umelecko-žánrových a prednesových zložkách umožňujú ich interpretovať ako reálny, celistvý synkretický prejav.

Svadba a svadobné piesne

 Významným medzníkom v živote mladých ľudí je sadba, vstup do manželstva, do nového, právne ustanoveného stavu. Dôležitosť tejto udalosti je dokumentovaný aj tým, že svadba, svadobné zvyky, obyčaje a obrady, piesne, tance, vinše, poetické výstupy a scénky, ktoré sprevádzajú svadobné veselice, boli a sú v centre rodinného zvykoslovia. Šťastné manželstvo a prosperujúca rodina boli základom zdravého dedinského spoločenstva. Manželstvo bolo pevným, nerozlučným, zväzkom, ktorý mal trvať v dobrom i zlom po celý život. Bol to teda vážny a zodpovedaný krok v živote mladých ľudí, ale súčasne aj radostný.

  Majetkové rozdiely mali väčšiu úlohu, viac než náboženské rozdiely alebo zdravotný stav. Preto neraz výber pripadal  viac kolektívu a rodine, ako samotným partnerom: „Ľud ani nehovorí: ten sa žení, tá sa vydáva, ale toho ženia, tú vydávajú“. Boli to faktory, ktoré už vopred určovali konanie a vzťahy medzi mladými ľuďmi. Určitá majetková rovnováha dávala možnosť predpokladať, že v takejto rodine bude neskôr menej svárov, podceňovania a vyčítania akoby rodine, kde jedna strana prišla do rodiny chudobná. To má na mysli aj ľudová pieseň:

Bohatú si ňechcem ziaťi,

s bohatou je ťažko žiti,

Bohatá sa len vipína,

Svoje bohatstvo spomína.

  Hoci boli tieto zásady mladým známe a mali dopredu usmerniť a zabrániť vznikajúcim sympatiám, skutočný život bol celkom iný. Bránenie v láske, ohováranie a neprajnosť boli príčinou nejednej nešťastnej lásky, zmarili nejeden krásny vzťah medzi mladými a prípadné šťastné manželstvo. Manželstvá sa často uzavierali nie podľa srdca, ale podľa majetku. Citové rozpoloženie a nevyslovené starosti mladých ľudí sa nám zachovali v rozmanitých poetických testoch piesní. To, čo sa nedalo a nesmelo vysloviť, to sa vyjadrilo v náznakoch, symboloch, poetických obrazoch, výraznou básnickou rečou, umocnené pôsobivými melódiami.

Pozdola Hriňovej,

Húski sa perú,

Kďe je verná láska,

Tam sa ňezoberú.

Gďe je verná láska,

Tam je aj prekážka,

Bráňi oťec, matka

Aj roďina šetka.

Ej, vijeme, vijeme, tri vienki zelené tri vienki zelené,

Tri vienki zelené, zimozelenové,

Na záhumní, na záhonku, zasadala som marijanku.

  Táto pieseň je príklad starobylej svadobnej obradnej piesne, ktorá bola pôvodne pravdepodobne recitovanou piesňou na jednom tóne, okolo ktorej sa neskôr rozvinula melodika.

  Svadobné veselie trvalo v minulosti niekoľko dní, hodovalo sa, jedlo, pilo, tancovalo a predovšetkým spievalo. Všeobecne rozšírené boli piesne Ej, dubi, dubi, Kopala studienku pozerala do nej, Sadla muška na konárik, Komuže lepšie, a iné.