banovecko

Ľudovít Štúr - V študentskom ruchu (1829 - 1834)

Štúrov pobyt v Bratislave mal pre neho prípravné vzdelanie i účinkovanie veľký význam. Mesto bolo však príťažlivé aj pre samotných študentov, alebo v jeho vyšších školách bolo vyše dvoch tisíc žiakov, z ktorých bolo mnoho cudzincov. Bratislava mala veľkú kultúrnu tradíciu. V meste boli pravidelné divadelné predstavenia, vychádzali časopisy. Bratislavské publikácie v národnej reči prispievali k formovaniu slovenského jazyka; pre ne bolo v meste osobitne cenzorské miesto.

  Slovenskú mládež priťahovali do mesta dobre vybudovane vyššie školy, najmä evanjelické lýceum a právnická akadémia. Pri lýceu si udržovali Slováci katedru československej reči a literatúry, lebo čeština plnila v tejto dobe ešte vždy úlohu písomnej spisovnej reči. Bola to jediná katedra na vyšších školách v celom Uhorsku.

  Na katedre účinkoval ako mimoriadny profesor Juraj Palkovič. Patril k tým slovenským vzdelancom, ktorí sa v otázke slovenského národného jazyka nepripojili k bernolákovcom, a usiloval sa upevniť a rozšíriť doterajšiu spisovnú češtinu v širšej verejnosti.

  V Bratislave našiel Štúr ešte väčšiu možnosť rozšíriť si obzor svojich vedomostí než v Rábe. Z mája 1830 pochádza jeho prvý básnický pokus.

  Po skončení tzv. humanistickej školy Štúr sa zapísal do svojho ročného lyceálneho kurzu. Štúr sa stal v školskom roku 1931 až 1832 „primanom“, ako sa vtedy ľudovo nazývali študenti tohto vyššieho kurzu, ktorí sa chceli venovať potom právnickému, lekárskemu alebo teologickému štúdiu. Podľa vytýčených známok, ktoré dostával  po celý čas, možno usúdiť, že na svoj mladý vek bol encyklopedicky neobyčajne vzdelaný. S neúnavným oduševnením čítaval rímskych klasikov. Neuspokojoval sa so základmi vied, ako ich podávali profesori, ale sám sa vzdelával. Zo záznamov o vypožičiavaných knihách vidíme, že mal zvláštny záujem o dejiny umenia a o Napoleonovu osobnosť.

Pisárom na panstve Zayho

  Skúšky zložil Štúr privátne – to bolo predzvesťou, že v úrade dlho nevydrží. Pri dozeraní na prácu srdečne sa zhováral s ľuďmi o ich ťažkom živote a obdivoval telesné pôvaby i vnútorné sily mládeže, nekonal sa istotne podľa predstáv svojich feudálnych predstavených.

  Sentimentálne potulky tichými brezinami a šírym poľom vyhovovali síce jeho citovému založeniu, ale každý dotyk so sociálnymi pomermi – hnusila  sa mu najmä robota pri panských páleniciach. Dobre sa cítil v spoločnosti niektorých grófskych úradníkov, ktorí mali porozumenie pre jeho buditeľské  nadšenie.

  V prípravách na skúšky a v úvahách o pravom zmysle vlastného životného poslania dozrieva v Štúrovi konečné rozhodnutie: uniknúť z panských pút, narábať s celou silou vlastnými túžbami a schopnosťami.

 (Zdroj: Dr. K. Goláň - ĽUDOVÍT ŠTÚR 1856 - 1956, Vydalo Slovenské pedagogické nakladateľstvo v Bratislave 1956, 1. vydanie, 173 strán, ISBN 301-02-521)