banovecko

Život Ľudovíta Štúra - Zákaz spoločnosti

  Štúr prevzal Palkovičove učiteľské úlohy v ťažkých časoch perzekúcie študentských spoločností. Začiatkom apríla 1837 na pokyn viedenskej vlády ich zakázali. Podľa nariadenia pestovanie národných rečí malo byť len verejne. Pre slovenskú mládež vznikol Ústav reči a literatúry československej  a bývali členovia sa nazývali „učencami československej reči a literatúry“.

  Štúr rozdelil svoje prednášky na „skumné“ a „výkonné“. Na skumných hodinách, t. j.  teoretických, vysvetľoval v národnej reči gramatiku. Výkonne hodiny  nahradzovali vlastne bývalé zasadnutia Spoločnosti.

  Zákaz Spoločnosti značne zasiahol ideové účinkovanie mládeže v národnom zmysle, nakoľko ono presahovalo cez rámec školy. Z bývalej organizácie ostala pomerne nedotknutá iba knižnica.

  Zmeny zasiahli aj do Štúrovho života. Z vedúceho študentov stal sa riadnym učiteľom, i keď bezplatným. Uskutočňoval hlavnú vlastnú myšlienku, a to, pripraviť mládež na verejnú činnosť. Jeho bezpríkladnú obetavosť v ťažkých časoch pôsobila na mládež tak príťažlivo, že svoju dobrovoľnú činnosť v Ústave ešte väčšmi stupňovala. Aj jeho  autorita v hodnosti námestníka čoraz väčšmi vzrastala.

  Počas prázdnin členovia Štúrovej družiny mali poznávať rodný kraj a jeho  ľud, zbierať materiál miestopisný a národopisný ako piesne, povesti, porekadlá a príslovia, zvyky a obyčaje, všímať si živnosť ľudu, aký je obchod, kupectvo, poľnohospodárstvo, túžby a žiadosti ľudu. Štúr odišiel na obidva letné mesiace za súkromného  učiteľa k bývalému poslancovi na sneme Janovi Pronaymu na Romhani. Mal úmysel pozrieť sa do Prahy a chystal sa dokončiť štúdiá v Nemecku. Nádeje, že dostane honorár za zastupovanie chorého profesora Grosza ho sklamali. Na lýceu sa dávali profesori veľmi často zastupovať študentmi.

  Štúr sa nazdával, že bude mať príležitosť cestovať so svojimi žiakmi po stolici a bojovať s odrodilstvom. Chcel študovať maďarskú literatúru a napísať o nej úvahu.

  O šľachtickej maďarskej spoločnosti si urobil Štúr kritický úsudok. Poznal jej triednu sebeckosť bez akejkoľvek mravnej sily a zmyslu pre všeobecne dobro . Medzi učenlivosťou a podnikavosťou Slovákov a Maďarov  zbadal veľký rozdiel a vyvodil z toho záver, že pri vlastnom spôsobe buditeľskej práce netreba sa báť maďarizovania.

  Skúsenosti, ktoré získal Štúr cestou na Romhan posilňovali bratislavskú mládež dlho v činnosti.

Posledný rok formovania a príprav

  Štúr sa vrátil do Bratislavy. Činnosť Ústavu začatá 6. Septembra 1837, rozvíjala sa novými podnetmi, ktoré vyžadovali aj organizačné zmeny.

  Štúrova prázdninová cesta a jeho rozhovory s T. Palkovičom, dali podnet myšlienke, aby Ústav každoročne vysielal „cestovateľov“ do slovanských krajín. Tak vznikla v lone bratislavskej mládeže „cestovateľská spoločnosť“, ktorá mienila poznávať slovanský svet z vlastnej skúsenosti a nielen z literatúry.

  Ďalším dôsledkom Štúrovho prázdninového pobytu v Pešti bolo úsilie, aby získal pre všeslovanskú myšlienku bratislavských študentov Srbov.

  Sú náznaky, že Štúr na cestách po Novohrade študoval nielen spoločenský život šľachty a inteligencie, ale aj dedinského ľudu. Štúrovej študentskej družine sa ponúkala myšlienka, aby sa starali o zvýšenie vzdelanostnej úrovne ľudu. Tu im prišiel veľmi vhod návrh nitrianskeho seniora, aby starší členovia Ústavu pomáhali vypracovať učebnice pre dedinské školy.

  Na zasadnutiach sa rokovalo aj o otázke slovenského časopisu. Na debate sa zúčastnil aj Štúr a poznamenal, že treba najprv zabezpečiť stálych prispievateľov a stáleho redaktora a od tých čias sa otázka novín vynárala znova a znova.

  Štúra nezlomil ani prudký zápal pľúc v decembri 1837, pri ktorom bola nebezpečným prvkom prepracovanosť.

  Nápor na slovenský Ústav a Štúra, ktorý sa preniesol zo školských siení do verejnosti a do novín ukázal, že nejde o študentskú solidaritu, ale vlastne  o protiklady maďarského a slovenského národného hnutia. Disciplinárne opatrenia proti maďarským študentom odvrátili síce nápor na slovanskú základňu a proti Štúrovmu námestníctvu, ale hlboké citové zážitky z tejto epizódy mali veľký vplyv na Štúrovo zmýšľanie o uhorskom liberalizme.

  Pokrokovosť Štúrových názorov za jeho bratislavských študentských a námestníckych rokov sa musí oceňovať vo svetle úloh, ktoré mu kládla jeho doba. Ako sa vyjadroval jeho postoj k reakčnému absolutizmu Viedne? Už roku 1835 v „Odeu rovu Sobeskyho“ zaútočil na Viedeň“:

„Tamto krev polskácedená pri Vídeň

jěšte neschladla, šlapaji po ni pak

ti, které z branna ruka tvá vytrhla

záhubě věčné.“

  Ozval sa proti despotizmu a tyranií viedenskej vlády, ktorá roku 1837 rozkázala zrušiť študentské spoločnosti pri vyšších školách, recitoval básne politického obsahu:

„Vzhůru, vzhůru ty zástavy rodu slovenského,

Kdokoliv jsi slovák pravý, chop se meče svého,

Třebars i zemřeme, co svobodní zemřeme, vlast však ochráníme,

...

Ač padneme, však padneme hodni svého rodu,

Vnukúm našim nabudneme volnost a svobodu.“

Ako vodca bratislavskej mládeže poznal Štúr celkom jasne, že všetky úsilia vychovať nové pokolenie vzdelancov boli by márne, keby spoločenský vývin nepokračoval, t. j. keby sa udržalo aj naďalej feudálne zriadenie.

  Najväčšmi viazal Štúr rast národného povedomia na spojenie s ľudom. Odprvoti učil mládež, že sú na školách „jakoby na vyslanství od Slovenska, aby časem lid svůj vzdelávali“. Roku 1836 sa pokúsil založiť „spoločnosť samostatného nezávislého spisovateľstva“.

  Štúr dôsledne odmietal dvojakú konfesionálnu vzdelanosť Slovákov a konfesionálne hľadiská podriaďoval spoločným národným záujmom. Tým už v tomto období pripravoval Štúr jednotu novodobého národa. Štúrovci mali radi Hollého a písavali mu v bernoláčtine.

  Už za bratislavských štúdií mal Štúr cieľ o prestavbu hospodárskej a sociálnej štruktúry slovenskej spoločnosti.