N. KOSTÍN A. - Zo starých Bánoviec (10 z 22)

 

DIEL DRUHÝ

   

                                          Národ rad radom opúšťal kostol,

keď tu sa zjavil kresťanský posol.

Tislo sa všetko okolo neho,

každý chcel počuť, čo je nového.

  

Posol sňal klobúk, odkašlal si raz,

- Turek sa blíži, - zavolal na hlas.

Už jeho vojsko prišlo do Bielic,

pozajtra - vravia- prídu do Naštíc.

 

Počujte ľudia, schovajte všetko,

Turek soberie aj vaše decko.

Spáli a zničí dom i stodolu,

žiada si vidieť vašu mrtvolu.

 

Mužom, tým starším odrúbe hlavy,

s jasom a spevom na kôl postaví. 

Telá- tie hádže, krížom a krážom,

- nech že sú pre psa, hladného darm.

 

Najlepších našich vyberú chlapcov,

spútaných vlečú do svojich šiatrov.

Janičiarov vraj, že si z nich robia,

tí potom vlastných bratov kynožia.

 

Nemluvňa mužské vybere riadne,

a o chvíľu z nich eunuch sa stane. 

Nemluvňa ženské na ražeň dáva,

je to turecká najväčšia sláva.

 

Najkrajšie devy v hárem zavlečú,

každá od žiaľu svíja sa v kŕču,

- Vidiac, jak Turci rúbajú hlavy,

jak otcom mužom, žiaľ z očú vraví.

 

A medzi vojskom má a kresťanov,

tu nevidieť tak driečnych mešťanov.

Mehmeda bašu sú to poddaní,

v srdci ale nie jemu oddaní.

 

Chytil ich niekde pri práci v poli,

pridelil k vojsku proti ich vôli.

Utiecť by radi od Mehmeď bašu,

- národ vraví, že majú krv našu.

 

Slovensky vedia, tu sú rodení,

až za Trnavou kdes osadení.

Ich dedovia tiež pred Turkom ušli,

pred sto rokmi sem z Horvátska prišli.

 

Aj počul som, kde zloduch sa skrýva,

až v Nových Zámkoch Mehmed včuľ býva.

Odtiaľ on vojsku pokyny dáva,

- nepozná Božie a ľudské práva.

 

Tu naraz kročí k poslovi žena,

mysleli všetcia, že je už nemá.

Ledva a ledva povzdychla: Bože!

Ba, či to všetko pravda byť môže?