N. KOSTIN A. - Zo starých Bánoviec (časť 1 z 22)

 

 

Dar Bánovčanom

   ako

Spomienka a náhrobný kameň 

   ich 

praotcov:

   

V roku

tisícšesstošesťdesiatomtreťom

Turek zamýšľal, vládnuť nad svetom.

Vojsko posielal na rôzne strany,

zverstvom bol všetkým kresťanom známy.

čo nechce on, dá psovi, nech žere.

 

• Džaur nech zhynie! - jeho je heslo,

  nerobiť nič a vládnuť- remeslo.

  Raz ráno, hodín keď odbilo šesť,

  Bánovce celé pobúrila zvesť:

• Turecké vojsko k mestu sa blíži,

  Osman nepozná Krista na kríži.

  Na poplach zvony začali zvoniť,

  ľudia náhlili Bohu sa modliť.

  Smutne sa hlásil zvonec Median

  Nádej dodával veľký Burian.

  Hore na briežku v kostole malom,

  Modlil sa ľud náš, Bohu so žiaľom:

  Veliký Bože, daj nám Ty silu,

  Obrániť svoju otčinu milú.

  Toľko sa doňho shrnulo sveta.

  Pána prosili o jeho priazeň,

  Ján, farár mesta, mal dlhú kázeň.

  Pútave líčil dejiny mesta,

  tak že sa nikto nepohol s miesta.

  Ponajprv prosil o pomoc Božiu

  Veriaci moji, predrahí bratia!

  Spomienky našich otcov sa tratia.

  Mesto je naše od dávna známe,

  dôkazy na to po dnes my máme.

  Ťažko sa najde v krajine mesto,

  Bánovce majú minulosť slávnu,

  tunajší ľud má povahu mravnú.

  Ešte za starých pohanských časov,

  svetom keď vládlo vraždenie bratov,

  na tomto kopci stála už chata,

  praotcov našich- z prútov a blata.

  Tisícsto rokov oni tu žili,

  prv než Maďari z Azie prišli,

  to značí, dvesto rokov pred Kristom,

  boli tu v dome svojom a čistom.

  Neprístupný kde bol lesnatý kraj

  stvorili oni- by povedal- raj.

  Vyťali horu, spravili pole,

  Mestečko riastlo tak s roka na rok,

  všade sa javil blahobyt, pokrok.

  S prácou všetkého nadobudli dosť,

• v meste vítaný bol nejeden hosť. 

 

 

(N. KOSTÍN A. - Zo starých Bánoviec, Vyšla nákladom a tlačou G. A. Bežo v Trnave roku 1933, str. 6)